Agnes Lovecká: Keby som mala odtiaľto pre svoju orientáciu utiecť, inde by som hľadala šťastie asi len veľmi ťažko

Agnes Loveckú poznajú ľudia najmä ako hudobníčku skupiny Živé kvety. No okrem toho
je aj vinárka, partnerka a v neposlednom rade matka. Cestu za rodičovstvom bližšie opísala
počas PRIDE týždňa v diskusii Dve mamy a dvaja otcovia a teraz v rozhovore pre magazín
QYS.

Žijete s partnerkou, s ktorou vychovávate dve deti. Aká bola vaša cesta za
rodičovstvom? Koľko trval celý proces hľadania možností a vybavovania?

Mám šťastie a so svojou partnerkou sme sa zhodli v tom, že chceme mať deti, že spolu
chceme založiť rodinu. Veľa našich kamarátok z homosexuálnej komunity deti nechcú
z rôznych dôvodov. Mnohé sa boja priviesť deti do našej spoločnosti z obavy, že budú
stigmatizovane tým, v akej rodine žijú. Vlastne tej obave aj rozumiem, ale s partnerkou
veríme, že treba konať podľa vlastného presvedčenia, a tak sme od začiatku rozmýšľali, ako
by sa to dalo zrealizovať. Dlho sme zvažovali, akým spôsobom sa do toho procesu pustiť, tá
mentálna príprava bola nekonečná. Veľa sme čítali, rozprávali sa a radili s ľuďmi, ktorí niečo
podobné podstúpili, aj keď nájsť takých ľudí bolo zo začiatku priam nemožné.
Našou prioritou bolo riešiť to legálnou cestou. Pôvodne sme mysleli, že na kliniku
asistovanej reprodukcie budeme lietať do Dánska, ale v roku 2015 sa možnosti otvorili aj
v susednom Rakúsku, a tak sme nakoniec celý proces absolvovali na klinike vo Viedni.
Museli sme navštíviť rakúskeho notára a pred rakúskym zákonom sme dnes rovnocenné
mamy obom našim synom. Každá sme porodila jedného z nich. Rozhodli sme sa pre jedného
anonymného darcu, ktorého budú môcť naše deti v dospelosti kontaktovať. Opísať celú našu
cestu by bolo nadlho, ale ak to niekoho naozaj zaujíma, ľahko si ma vyhľadá a rada poradím.

Na Slovensku, ako vieme, nie sú uzákonené registrované partnerstvá a rodičia
rovnakého pohlavie nie sú právne uznaní. V ktorých konkrétnych situáciách vám to
spôsobuje problémy a obmedzenia?

Myslím, že skutočné existenčné problémy hrozia, keď sa jednej z partneriek alebo
jednému z partnerov stane nejaké nešťastie. Vtedy nastupujú na scénu úrady a slovenské
zákony, ktoré sú k rodinám, ako sme my, extrémne kruté. V skutočnosti sme pre ne
neexistujúcou rodinou, a to aj napriek tomu, že na Slovensku nás žije pomerne veľa.
Oproti tomu sú naše problémy z bežného života zatiaľ zanedbateľné. V každodennom
živote je to skôr o osobnom vzťahu s učiteľkou, doktorkou, susedmi a tam sme sa doteraz s
nenávisťou nikdy nestretli, skôr naopak. Je to však o konkrétnych ľuďoch a o tom, na koho
natrafíte.

Ktoré právne úpravy by vám na Slovensku najviac zjednodušili život?

Registrované partnerstvo a adopcie. To prvé pre vzťah mňa a mojej partnerky a to druhé
pre naše deti. Odhliadnuc od fundamentalistických vášní, vyriešilo by to konkrétne situácie,
s ktorými sa denne stretávame, ale tiež hrozby, ktoré nad našou rodinou visia ako gilotína.
Názor ľudí na adopcie detí homosexuálnymi pármi je často posunutý do extrémnej
polohy akéhosi prerozdeľovania detí medzi homosexuálov. To je nenávistný blud, ktorý sa tu
úspešne šíri len vďaka tomu, že neexistuje reálna diskusia. Pravda je, že adopcie by vyriešili
hlavne životnú situáciu detí a rodín, ako sme my. Naše deti by nadobudli rovnaké práva, ako
všetky ostatné deti. Napríklad by im nehrozil detský domov v prípade úmrtia biologického
rodiča, mali by možnosť dediť po oboch rodičoch a mnoho ďalších zdanlivo samozrejmých
vecí.

Zvažovali ste niekedy odchod do inej krajiny s priaznivejšou legislatívou?

Žijeme na farme, hospodárime na pôde a našu prácu milujeme. Neviem si svoj život
momentálne predstaviť inde. Nevylučujem takú situáciu, ale keby som odtiaľto mala utekať
pre svoju orientáciu, už by som asi veľmi ťažko hľadala šťastie inde.

Bývali ste v Bratislave, o rodinný podnik Slobodné vinárstvo sa staráte
v Zemianskych Sadoch. Aké rozdiely ste postrehli vo vnímaní LGBTI komunity
v hlavnom meste a na vidieku?

Žila som v Bratislave, ale aj v New Yorku a viem aké oslobodzujúce je stratiť sa v dave.
Na dedine je to inak. Nikto nerieši žiadnu komunitu, len konkrétnych ľudí. A konkrétni ľudia
sa tak niekedy stávajú zástupcami celej komunity. To zažívam, tie skúmavé pohľady. Človek
na to nemá vždy náladu, ale beriem to tak, že lepšia zvedavosť ako nenávisť. Som dnes
hlboko presvedčená, že jediné, čo našej spoločnosti pomôže, je otvorený život LGBTI ľudí,
ktorí nim nastavia zrkadlo všetkým tmárom.

Ako hodnotíte vyjadrenie mnohých politikov, že najskôr treba vyriešiť
„dôležitejšie“ problémy než práva homosexuálov?
Politika ma baví, sledujem ju, pravidelne volím, ale márne čakám na niekoho, kto sa
nebude báť postaviť sa za vlastné princípy aj proti preferenciám. Verím, že princípy idú
prierezovo menšími aj väčšími problémami a principiálni ľudia by sa nemali báť hovoriť
nahlas. Je čas pridať volume, keďže tí, ktorí nás stále niečím strašia, kričia na plné ústa. Pani
prezidentka ukázala, že stáť pevne vo svojich ideáloch je najsilnejšia zbraň.

Na jar sa v Bratislave konal protest proti ministerke kultúry Ľubici Laššákovej.Ako hodnotíte jej rozhodnutia z pohľadu hudobníčky a z pohľadu príslušníčky LGBTI
komunity?
Umenie je tu pre všetkých, tomu pani Laššáková nedokáže zabrániť, toho sa nebojím.
Ale dúfam, že v najbližších voľbách otočíme kormidlom a aj na ministerstvo kultúry sa
dostane niekto, kto bude vidieť svoju úlohu v napĺňaní potrieb našej spoločnosti takej, aká je,
a nie v jej démonizovaní a pretváraní na vlastný obraz. To by som považovala za kultúrne.

http://www.zivekvety.sk/

Fotografia : osobný archív Agnes Loveckej

O autorovi/autorke /

dominica.chrastova@gmail.com

Ellise; Lilith//lyrics/