Bábkové divadlo na Rázcestí: Performancia Tak či inak, láska

Na Slovensku je manželstvo stále definované ako partnerský vzťah muža a ženy. Svet je však rozmanitejší, než sú jeho definície. Bábkové divadlo na Rázcestí preto pripravilo tento rok performanciu TAK ČI INAK, LÁSKA. Je zameraná na podporu tolerancie párov rovnakého pohlavia a ľudí s inou rodovou identitou a vznikla ako súčasť projektu Školy za demokraciu. S režisérkou performancie Ivetou Škripkovou a hlavnou predstaviteľkou Viktóriou Jehlárovou sme sa porozprávali o tom, prečo sa rozhodli urobiť takéto vystúpenie, aké sú rekcie publika ako aj o tom ako Bábkové divadlo na Rázcestí bojuje za slobodu a ľudské práva.

Iveta Škripková, Autorom fotografie je Dodo Šamaj

Iveta Škripková je absolventkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Filozofickej fakulty UKF v Nitre. V roku 1985 začala pôsobiť ako dramaturgička v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici a v roku 1992 sa stala jeho riaditeľkou, kde sa ako dramaturgička, scenáristka a režisérka venuje dramatickej a literárnej tvorbe pre deti aj dospelých.  Niekoľkokrát sa stala finalistkou slovenských i zahraničných dramatických súťaží. Od roku 2002 sa v tvorbe zameriava na problematiku ženskej skúsenosti z hľadiska rodu/genderu, čo v roku 2007 smerovalo k  založeniu divadelného Štúdia T.W.I.G.A (Theater Women Improvisation Gender Action) .

Viktória Jehlárová, Autorkou fotografie je Gabriela Birošová

Viktória Jehlárová študuje v Ateliéri GPS (grafika – priestor – synergia) na Fakulte výtvarných umení v Banskej Bystrici. Venuje sa najmä grafickému dizajnu, ale počas štúdia si vys­kúšala rôzne techniky od grafiky cez sochu, ilustráciu, video tvor­by až po performance. Spolupracuje s divadelným zoskupením Odivo, rôznymi neziskovými organizáciami a s banskobystrickým Centrom nezávislej kultúry Záhrada.

Prečo ste sa rozhodli pripraviť performanciu Tak či inak, láska?  Viedla Vás k tomu aj nejaká osobná skúsenosť?

Iveta Škripková: Performanciu sme vytvorili v rámci projektu Demokratická živá knižnica pre školy (ako súčasť projektu Školy za demokraciu, v spolupráci s Centrom komunitného organizovania v BB) amy sme si zvolili témy, ktorým sa chceme venovať. Išlo o dva projekty. Prvým bolo inscenované čítanie z knihy poľskej reportérky Angeliky Kuźniak  Papuša (Absynt, 2016) o rómskej poetke Bronislawe Wajs a rómskom holokauste, réžia M. Tatarková, a druhý projekt je Tak či inak, láska. Mám dobré priateľky lesby, spolupracovala som s nimi pri našich rodovo citlivých predstaveniach v Košiciach a inde. Okrem toho, pri svojich rodových štúdiách som narazila na líniu lesbického divadla v USA, čo ma zaujalo ľudsky i umelecky.  Myslím, že tvoriť sa (zrejme) nedá bez osobnej skúsenosti, ako som už veľakrát uviedla, mám rada ženy a fandím ženám. Podľa mňa je nesmierne dôležité hovoriť a ukazovať ženy z iného uhla pohľadu, ako sa deje v mainstreamových médiách. A Tak či inak, láska s tým súvisí.

Viktória Jehlárová: K realizácií som bola oslovená pani riaditeľkou Bábkového divadla na Rázcestí. Keďže sama patrím medzi LGBTI ľudí, moja osobná skúsenosť je môj vlastný život. Skúsenosť s takouto formou performancie som nemala. Keďže som sa doposiaľ venovala najmä abstraktnejšej forme performancie. Takže som to brala ako zaujímavú príležitosť.

Ako ste postupovali pri tvorbe scenára resp. pri réžii? Prekvapilo vás niečo v rámci tvorby?

Iveta Škripková: Scenár vznikol v diskusiách s Viktóriou. Prekvapila ma Viktóriina otvorenosť a priamosť v prístupe. Jej odvaha, aj rešpekt k téme. Schopnosť formulovať a neprekrúcať obsahy a myšlienky. Viktória nie je herečka, je talentovaná grafička a výtvarníčka,  to malo vplyv na celý proces. Podobný typ predstavenia (s neherečkou, na danú tému) som ešte nerobila. Pri prvom uvedení v škole ma zase prekvapili obavy pedagógov z reakcií rodičov. Z debaty vyplynuli rôzne, povedzme, radikálne a konzervatívne postoje, ktorým sú pedagógovia/pedagogičky vystavení/vystavené v posledný rokoch zo strany rodičov. To má vplyv na vzťahy vo vnútri školy, a tiež pri rozhodovaní, na akú produkciu idú s deťmi, selekcia v zmysle, aby neboli problémy s rodičmi.

Performancia Tak či inak, láska,
Fotografie z archívu BDnR

O čom je preformancia, čo chce povedať divákom a diváčkam o pároch rovnakého pohlavia?


Viktória Jehlárová: Prostredníctvom osobných výpovedí LGBTI osôb sme sa snažili ľuďom dať možnosť dozvedieť sa, čo ľudia s inakosťou prežívajú a že to naozaj nie je o voľbe, či trende, ako si veľa ľudí myslí. V kombinácii s postavami, kresbami a mojou prítomnosťou sa snažíme vytvoriť odkaz, ktorý snáď rozvinie myslenie mladého jednotlivca a najmä bude viesť k pochopeniu.

Performanciu ste uvádzali pre študentov a študentky stredných škôl, aké boli ohlasy, či reakcie?

Viktória Jehlárová:Reakcie boli rôzne. No doteraz skôr pozitívne. Diskusiu, ktorá po performancii nasleduje pokladám za veľmi podstatnú. Študenti a študentky majú možnosť sa otvoriť a opýtať sa čomu nerozumejú alebo povedať, čo si myslia. Opakujem im, že žiadna otázka nie je nesprávna a že sa môžu pýtať čokoľvek. Ak z performancie neodčítajú, že som lesba, vyplynie to z rozhovoru so mnou. Stalo sa, že sa ma chalani pýtali či som zadaná a či mám frajera. Pobavili ma, že ich moja orientácia prekvapila. Potom im otvorene odpovedám z vlastnej skúsenosti. Nie som celkom odborníčka, čo sa týka ľudských práv a práv menšín, no môžem im povedať o tom čo prežívam a s akými ťažkosťami sa stretávam. Tiež sa im snažím vysvetliť prečo je aj tak jednoduchšie žiť úprimne a otvorene voči rodine, priateľom, ľuďom.

Performancia Tak či inak, láska,
Fotografie z archívu BDnR

Bábkové divadlo na Rázcestí bolo tiež objektom diskriminácie, tak ako v súčasnosti kultúrne projekty LGBTI organizácií, ako sa vám to obdobie podarilo zvládnuť?

Iveta Škripková: To je určite zaujímavá téma a otázka: čo a kto je objektom diskriminácie. Prepáčte mi, teda, dlhšiu odpoveď. Nespájam diskrimináciu s tým, čo sa stalo BDNR a LGBTI organizáciám. Vnímam osobne túto tému tak (možno sa mýlim), že v bežnom živote (v normálnom demokratickom systéme) je diskriminácia dlhodobý a trvalý sociálny fenomén. A je nám daný, stále prítomný, historicky a spoločensky podmienený. Je to proces neviditeľných (napriek tomu existujúcich) predsudkov, nevedomých postojov a mechanizmov jednania ľudí/spoločnosti, čo znevýhodňujú niekoho voči niekomu, krivdia mu, ponižujú alebo vylučujú niekoho na úkor niekoho. Tento proces je permanentný v našom živote a málokedy je s jasným vedomím uskutočňovaný (hoci sú aj zjavne vedomé prípady). Nech to znie akokoľvek paradoxne, ale činíme tak všetky a všetci, až sa to bojím napísať, ale my všetci a všetky (nevedome a historicky podmienene) diskriminujeme niekoho z hľadiska veku, rasy, rodu, viery, sociálneho postavenia, sexuálnej orientácie a atď. Diskriminácia prechádza naprieč oblasťami, generáciami a celým spoločenstvom. To, čo sa stalo BDNR a v súčasnosti LGBTI organizáciám, by som označila ako akty mocenskej sily, či zneužitia právomoci. Myslím, že v našom prípade zo strany predsedu ĽSNS (r. 2016 škrtol dotácie na projekt Stop extrémizmu) šlo o tento násilný akt, zneužitie moci na presadenie svojich (nedemokratických a totalitných) názorov. Išlo o zjavný bossing voči divadlu.  Zvládli sme to „nejako“ vďaka zverejneniu problému, vďaka pomoci médií a pomoci verejnosti (boli vyhlásené viaceré zbierky na našu podporu vďaka NOS, ĽudiaĽuďom, Nadácii Orange) a v neposlednom rade vďaka podpore širokej divadelnej obce. Pilotným bola podpora zo strany vtedajšieho vedenia SND, vtedajší  riaditeľ SND M. Chudovský a režisér R. Polák vnímali tento zásah ako hrozbu pre demokraciu, obmedzenie ústavných práv a slobody prejavu v divadle. Keď píšem „nejako“ sme to zvládli, znamená to, že takéto situácie sa vždy podpisujú na zdraví a kondícií každého organizmu, každý sa musí s tým „nejako“ vyrovnať a to niečo stojí a niekde sa to prejaví. Myslím, že to isté čaká teraz na vás, proces ako ďalej žiť s tým, čo sa stalo, žiť a tvoriť, napriek… A žiť a tvoriť treba.  V našom kraji sa z éry ĽSNS spamätávame doteraz (vlastne nie!, preboha, však ĽSNS je v parlamente, takže myslím, že dlho budeme všetci hľadať rôzne recepty ako sa  z toho ako tak v zdraví dostať).

Performancia Tak či inak, láska,
Fotografie z archívu BDnR

Tiež sa venujete v divadle často otázkam slobody a tolerancie, ľudským právam žien, LGBTI ľudí či iných skupín, čo pripravujete v tejto oblasti  v nasledujúcom období?

Iveta Škripková: V dlhodobej perspektíve v súčasnosti v BDNR preverujeme náš tvorivý program, ako ďalej pokračovať v tvorbe pre deti a pre mladých ľudí na Rázcestí.  Konkrétne v oblasti ľudských práv žien sa zaoberáme knihou Zuzany Maďarovej Ženy novembra (a touto témou, ako sa mali a kde sú ženy novembra 1989?), ide o historicky najdôležitejšie výročie v našich dejinách po. r. 1918 a rady by sme spolu s autorkou uvažovali o tom, že dejiny utvára naša kolektívna pamäť  a tá si niektoré fakty a ľudí akosi prirodzene nevšíma.  A rada by som bola, snáď to nezakríknem, keby v r. 2020 vyšla v Divadelnom ústave moja kniha Feminizmy a divadlo.

Myslíte si, že sa za posledné roky nejak zmenilo vnímanie mladých ľudí vo vzťahu k ľuďom s homosexuálnou orientáciou a transrodovým ľuďom? Ak áno  ako?

Vnímanie mladých ľudí sa jednoznačne zmenilo. K lepšiemu. Hlavný dôvod zlepšenia je práve dostupnosť informácií prostredníctvom internetu a aj to, že percento vyoutovaných ľudí je vyššie a teda aj viditeľnosť LGBTI. Sociálne siete nám, ale nie len pomáhajú pochopiť, ale aj dávajú možnosť šíriť hoaxy, nenávisť, či šikanovať ľudí na základe ich inakosti. Čo pokladám v dnešnej dobe za najnebezpečnejšie je napríklad politik, ktorý inakosť/menšinu a teda v súčasnosti páry rovnakého pohlavia využíva ako zbraň – šírením negatívnych názorov získava hlasy. Cez sociálne siete, billboardy, diskusie v TV a Live prenosoch. Pozitívne je, že sa nás začali čoraz častejšie zastávať aj heterosexuálni ľudia, známe osobnosti, komerčné značky, a aj nezávislé kultúrne inštitúcie, školy. Posúvame sa pomaly vpred a to, že mladým ľuďom nie je jedno čo sa okolo nich deje, je len dobre. Vnímajú svet kriticky ale aj otvorenejšie. 

Bábkové divadlo na rázcestí http://www.bdnr.sk/

Autorom článku je Andrej Kuruc

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.