Fritz Shultz ako Kurt a Conrad Veidt ako Paul

Film, ktorý vyslovil pravdu

V roku 1920 cenzorský úrad v Berlíne zakázal verejné premietanie filmu, vtedy ešte nemého, Anders als die Andern (Iný ako tí druhí). Rok predtým zožal v nemeckých kinách úspech, aj keď krátko po jeho premiére sa začali ozývať protestné hlasy zo strany konzervatívnych cirkevných kruhov a ultra pravicových a často antisemitských skupín proti jeho premietaniu.

Prvý svojho druhu

Hlavným dôvodom protestov a cenzúry bolo, že film z roku 1919, čiže skoro
storočný film, zobrazoval prvýkrát v histórii celého filmu lásku medzi
dvoma mužmi bez predsudkov. Film nezobrazoval nič, čo by mohlo byť definované ako erotika či nebodaj pornografia,napriek tomu ho komisia
cenzorského úradu zavrhla a stiahla z verejného premietania. Oficiálny dôvod? Film by mohol zvádzať mladých ľudí, ktorí by sa po vzhliadnutí
filmu chceli tiež stať „teplými“.

Richard Oswald, režisér filmu

Film režíroval Richard Oswald a scenár napísal spolu s Magnusom Hirschfeldom, sexuológom a zakladateľom Inštitútu pre sexuálne vedy, ktorý celý svoj život zasvätil osvetev oblasti homosexuality, i sexuality
ako takej. Hirschfeld tvorbu filmu čiastočne aj financoval. Výnimočnosť tohto filmu podčiarkuje fakt, že to je prvý film, ktorý zobrazoval vzťah
dvoch mužov v pozitívnom svetle a navyše prvý film, ktorý sa kriticky vyjadroval k tomu, ako sa v spoločnosti nahliadalo na homosexualitu.

Bol totiž namierený na kritiku zákona, ktorý v Nemecku kriminalizoval homosexuálne vzťahy (paragraf 175). Samotný Hirschfeld si vo filme aj zahral a na filmovú rolu sa zrejme nemusel dlho pripravovať, keďže hral sám seba. Do role zaľúbených mužov režisér obsadil Conrada Veidta, slávneho nemeckého herca známeho neskôr napríklad z filmu Kabinet doktora Caligariho, a Fritza Schulza s tiež bohatou filmovou kariérou.

Conrad Veidt

Spravodlivosť vďaka poznaniu

Film Anders als die Andern zobrazuje príbeh Paula Körnera (hrá ho Veidt),
huslistu, ktorý sa zaľúbi do svojho študenta, Kurta Siversa (Fritz Schulz). Ich
postupne sa rozvíjajúci vzťah si všimne vydierač, ktorý sa Körnerovi vyhráža, že jeho orientáciu zverejní.

Film je vystavaný na dynamike striedania súčasného deja a flashbackov
do minulosti, kedy sa dozvedáme viac o Körnerovej mladosti a jeho trápeniach súvisiacich s jeho homosexualitou. Na začiatku filmu vidíme Körnera, ako číta noviny plné správ o nevysvetliteľných samovraždách, za ktorými sám Körner tuší pravý dôvod – paragraf 175.

Ďalej sledujeme študenta Kurta Siversa, ktorý navštívi Körnera a žiada ho, aby sa stal jeho učiteľom. Ich vzťah postupne prerastie do lásky. Rodičia oboch mladých mužov si všimnú, že Kurt je príliš zaujatý svojou hrou na husle a svojím učiteľom a Paulovi rodičia zase nechápu, prečo sa ich syn neženie do ženby. Paul nakoniec pošle svojich rodičov za doktorom Hirschfeldom, ktorý vo filme zohráva silný didaktický prvok. Síce sa prihovára Paulovým rodičom, ale v skutočnosti adresuje svoje slová všetkým divákom filmu, keď vysvetľuje: „Neodsudzujte svojho syna za to,
že je homosexuál, on za svoju orientáciu nemôže. Nie je to chyba, ani by
to nemalo byť posudzované ako zločin. Homosexualita nie je ani choroba,
je to len variant, ktorý sa vyskytuje v rámci všetkých živočíšnych druhov
v prírode.“

Fritz Shultz ako Kurt a Conrad Veidt ako Paul

Po tom, čo sa Paulovi rodičia dozvedia o synovej orientácii a doktor Hirschfeld ich upokojí, ako je to s homosexualitou naozaj, jeho vzťah
s Kurtom sa posilní, viac sa stretávajú a dokonca sa držia za ruky v parku.
Tam si ich však všimne vydierač, ktorý následne kontaktuje Körnera a vyhráža sa, že ak mu Körner nezaplatí, zverejní pred všetkými jeho pravú
identitu. Jeho nároky sa však postupne zvyšujú, až Körner odmietne platiť
ďalej. Vydierač sa však vláme do jeho domu, kde ho Körner aj s priateľom
pristihnú a pri tej príležitosti vydierač prezradí Körnerovmu priateľovi Kurtovi, že Paula vydieral. Kurt sa zľakne a ujde.

Paul sa nakoniec rozhodne udať vydierača polícii a tento prípad skončí na súde. Sudca nakoniec rozhodne v Körnerov prospech a vydierača odsúdi, ale už sa nedá zabrániť tomu,aby Körnerova identita nebola zverejnená. Stane sa to, čoho sa obával, priatelia ho zavrhnú, rodičia mu dajú najavo, že sa k nemu nehlásia, stratí aj pracovné ponuky. Osamotený siaha po liekoch, predávkuje sa a zomiera. Keď sa Kurt k nemu nakoniec vráti, nájde Paula už mŕtveho a v šoku z bolesti nad stratou priateľa chce tiež spáchať samovraždu.

Paul (Conrad Veidt) v rozhovores dr. Hirschfeldom

V poslednej scéne opäť prichádza na scénu doktor Hirschfeld (ktorý sa vo filme vyskytne viackrát), aby Kurta zastavil a prehovoril prostredníctvom neho opäť k publiku: „Ty musíš žiť, musíš žiť preto, aby si zmenil predsudky,
kvôli ktorým sa tento muž stal jednou z mnohých obetí, ktorých je nespočetne… Musíš obnoviť jeho česť, a priniesť spravodlivosť tak jemu, ako
aj všetkým pred ním, a všetkým po ňom. Spravodlivosť vďaka poznaniu!“
Posledný záber filmu sníma otvorenú knihu trestného poriadku, paragraf
175 a ruku, ktorá ho preškrtáva.

Osud filmu

Dnes by sme zaiste konštatovali, že mnohé scény filmu vyznejú skratkovito
a účelovo a preto miestami úsmevne. Ak sa však vcítime do kontextu
vtedajšej doby a obáv z paragrafu, ktorý všetkým homosexuálom
strpčoval život, bol tento počin vskutku priekopnícky. Didaktické prvky vo
filme mohli byť menej mentorské, to však zrejme tiež vystihuje vtedajší postoj „osvetárov“ v oblasti zdravia a sexuality, že vedecké fakty, overené poznatky a jasné dáta síce hovoria samy za seba, ale čím viac ich budú zdôrazňovať, tým viac ľudí „osvietia“ a zbavia predsudkov. Ako už bolo spomenuté v úvode, viac ľudí presvedčiť nemohli, keďže film bol zakrátko stopnutý a bolo povolené ho premietať len súkromne v Inštitúte pre sexuálne vedy alebo pre študijné účely zdravotníckym pracovníkom. Po nástupe Hitlera k moci nacisti inštitút vyplienili a s ním zničili aj väčšinu kópií tohto filmu.

Dobová upútavka na film

Na konci 70. rokov sa jedna kópia našla na Ukrajine, následne ju zreštaurovali v mestskom múzeu v Mníchove. Film sa čiastočne podarilo zrekonštruovať aj vďaka inému filmu. V roku 1927 Hirschfeld vystrihol 40 minút z filmu Anders als die Andern do svojho iného filmu Zákony lásky (Gesetze der Liebe). Ten sa na konci 20. rokov dostal do Ruska, kde ho po rokoch objavili pracovníci UCLA Film and Television Archive, a zrekonštruovali film tak, aby bol pozerateľný a pre publikum „čitateľný“. Film Anders als die Andern, prvý svojho druhu a výnimočný svojím odkazom po rokoch opäť premietali napríklad počas 66. Berlinale v roku 2016 na počesť 30. výročia Teddy Awards, prestížneho ocenenia pre LGBT filmy.

Autor článku: Jana Jablonická Zezulová

Článok bol publikovaný v magazíne QYS JESEŇ18

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.