Fotograf Peter „Erzvo“ Zvonár: Vyzliekam sa neustále, ale svoju dušu málokomu odhalím

Ľudia ho milujú alebo nenávidia. Nič medzi tým! Kreatívny, nadaný a odvážny 51-ročný Ružomberčan s vášňou pre fotografovanie predovšetkým nahých mužských aktov – to je Peter „Erzvo“ Zvonár.  Životným idolom je pre neho Madonna, obdivuje rebéliu a charizmu Báry Basikovej a nepohrdol by nafotiť fotopríbeh s Lady Gaga. Prostredníctvom svojej tvorby ponúka únikovú cestu z uzatvoreného priestoru v našich mysliach a každodennej morálky. Jeho diela obleteli skoro celý svet, jeho meno skloňovali rôzne svetové magazíny. Aj napriek tomu, že si vybral v živote skôr tŕnistú cestu, svojej vízie a presvedčenia sa nehodlá vzdať za žiadnu cenu. 

Začal si sa venovať maľbám, respektíve kresleniu. Od 2001 si začal fotiť prostredie a prírodu, vďaka darčeku v podobe fotoaparátu, ktorý si dostal od svojho bývalého priateľa. Čo ťa viedlo k foteniu, respektíve čím ťa oslovilo fotografovanie?

Fotografovaniu som pričuchol už v detstve, pretože môj otec fotil na analóg a sám si vyvolával filmy a zväčšoval fotografie v tmavej komore. Takže som mu rád pomáhal. Moje prvé vážnejšie fotografie boli práve ohľadom prírody. Jazdil som po celom Slovensku, naháňal blesky a búrky, vyčkával na západy a východy slnka, štveral sa v Tatrách po končiaroch. Boli to veľmi zábavné časy. V tom období bolo umenie dostať sa do svetových fotobánk. Editori museli z vašich 10 fotografií vybrať minimálne 7 a ak sa to nepodarilo, museli ste čakať ďalší rok. Mne sa podarilo dostať sa do všetkých vtedy svetoznámych fotobánk vrátane najväčšej Getty Images a zažil som 4 roky fotografického eldoráda, keď sa moje fotografie svetovo predávali v takom rozsahu, že príjem z nich bol nadštandardný na tie časy.

Od krajiniek si postupne prešiel k foteniu aktov, predovšetkým tých mužských. Prečo taká zmena?

Bol to prirodzený proces. Hoci som bol svojím priateľom veľmi podporovaný počas vzťahu, nemohol som fotiť akty, najmä tie mužské. A mojím cieľom prestali byť krajinky, pretože tam ide najmä o technickú stránku, ale nechcem uraziť krajinárskych fotografov. Jednoducho stále to bolo o tom istom. Síce krásna príroda, ale mne tam chýbal život. Človek. Jeho príbeh, jeho duša. Odhalenie. Takže po skončení vzťahu som zanechal svoju prácu grafika a rozhodol som sa ísť ťažšou cestou a navyše na Slovensku veľmi kontroverznou. To znamenalo, že som prestával dostávať „seriózne“ zákazky, pretože mnoho ľudí si ma zaškatuľkovalo ako „špinavého“ fotografa.

Viac Petrových fotografií nájdete na www.erzvo.com

Akých modelov si vyberáš pre svoje fotenie?

To je jednoduché. Musia mať akúsi iskru, najmä ak je na fotografii viditeľná i tvár. Alebo ak mi ide iba o akt, tak takých, aby som vykreslil krásu a dokonalosť ich tela. Mnoho ľudí mi to zazlieva, ale stačí sa pozrieť na starých majstrov ako Michelangelo, Leonardo da Vinci a podobne. V starom Grécku sa uznával kult tela a mysle. Kompletný ideál krásy mužského tela, takzvaná kalokagatia. Ja som sa tomu snažil priblížiť. Samozrejme, v mojich príbehoch nenájdete iba dokonalý ideál krásy, ale rôzne typy ľudí. Pretože v živote nie je všetko ideálne a ja sa snažím poukázať práve na život sám osebe.

Keď si začínal s fotením nahých aktov, mal si s tým nejaký problém? Pretože mnohí ľudia majú problém s nahotou, či už s vlastnou alebo vidieť iného nahého človeka.

Nie. Nikdy som s tým nemal problém. Asi preto, že som dosť otvorený človek a nebojím sa tvrdiť o sebe, že som veľmi úprimný, na nič sa nehrám. Možno práve preto som vždy navodil takú atmosféru, že model alebo modelka sa pri fotení cítili príjemne a verili mi.

Keď si človek klikne na tvoju stránku Erzvo.com alebo nejakú sociálnu sieť, Facebook či Instagram, tak každý má možnosť uvidieť aj množstvo tvojich, takpovediac, autoportrétov.  Páči sa ti byť viac v úlohe modela či fotografa?

Zaujímavá otázka. Ak mám byť úprimný, tak nikdy som netrpel nízkym sebavedomím, čo však neznamená, že mám vysoké ego, ako by si niekto mohol myslieť. Jednoducho som vždy vedel a viem, čo je vo mne. 

Viac Petrových fotografií nájdete na www.erzvo.com

Tvoje diela zväčša nesú v sebe kontroverzné prvky, ako sú znaky a symboliky kresťanstva, akty muža s mužom, odhalené mužské genitálie a podobne. Na základe čoho si sa uchýlil práve k týmto veciam?  

Umenie má byť kontroverzné, nadčasové a nie nudné. Samozrejme, s týmto nemusí so mnou každý súhlasiť. Podobne ako mnohé práce Michelangela. Nahota je prirodzená súčasť nášho života. Rovnako ako aj pohlavný styk a všetko s tým spojené. Dokážem umelecky stvárniť dvoch nahých mužov alebo mužské prirodzenie a všetko s ním spojené. Uznávam, že v tomto smere je veľmi tenká hranica a naša výchova, spoločnosť, náboženstvo posúva každého hranicu individuálne. 

Bol som pred 3 rokmi v pražskom Mánese, kde vystavoval jeden známy umelec ženské akty, veľmi trúfalé akty. Na plátnach bol veľmi odvážne zachytený sex muža a ženy. Jeho obrazy sa predávali od 500-tisíc korún vyššie. Opýtal som sa kurátorky, aký je rozdiel medzi takouto témou v maľbe a vo fotografii. Odpovedala, že fotografia je viac naturálna, a preto mnoho ľudí poburuje. Ale pred pár desaťročiami poburovala spoločnosť aj maľba takýchto scén. Takže je to len uhol pohľadu a čas vnímania diela.

Symbolike kresťanstva sa venujem veľmi rád, snáď radšej ako mužským aktom (i keď fotím aj ženské akty). Pre mňa je Ježiš Kristus niečo symbolické, ikonické a tajomné zároveň. Vnímam ho mysticky, ale zároveň konzumne ikonicky, a preto napríklad často pri jeho stvárnení používam ďalšiu ikonu konzumu, akou je svetoznáma značka kolového nápoja. Podobnú tému som nafotil aj so speváčkou Bárou Basikovou. 

Viac Petrových fotografií nájdete na www.erzvo.com

Peťo, vo svojom self videu na Youtube hovoríš: „Vyzliekam sa neustále, ale svoju dušu málokomu odhalím.“ Neodkrývaš náhodou svoju dušu práve tým, že ju ukladáš do fotiek, a teda svojich diel?

Tak to už musia posúdiť tí, čo ma poznajú najlepšie. Mnoho ľudí si to myslí. Možno aj skrz Facebook, kde okrem fotografií často dávam svoje úvahy a názory na svet, na dianie okolo nás, na to, čo ma trápi alebo čo ma teší. Zaujímavé je, že mám okolo seba dve skupiny ľudí. Tí, ktorým moja práca alebo moje úvahy pomohli v časoch, keď boli na tom najhoršie a často mi dávajú svoj feedback, a potom ľudia, ktorí ma síce osobne nepoznajú, ale vedia hneď odsúdiť. Je pravda, že som človek, ktorý sa veľmi neschováva a nenosí masku ako mnohí z nás. Toto sa nemusí každému páčiť, ale mne to dáva úžasnú slobodu. Ľudia sa totiž v živote často hrajú na pravdu a polopravdu, ale časom sa do toho tak zapletú, až je úsmevné, keď vám začnú tvrdiť niečo iné alebo keď sa prerieknu.

Fotíš nahých i oblečených ľudí, aby podľa tvojich slov ostala rovnováha zachovaná vo všetkom. Aké kompozície najradšej fotíš?

Fotím najradšej ľudí, vlastné projekty. To, čo mám v hlave. Príbehy. Mám rád, keď to má hĺbku a je úplne jedno, či je človek oblečený alebo nahý. Taký najlepší príklad je fotografia „Prievozník“, ktorá vznikla, keď som sa chcel odpútať od človeka, ktorého som miloval. Vznikala veľmi dramaticky, pretože som s kamarátom, ktorý mi asistoval, išiel asi 3-krát k priehrade Liptovská Mara a vždy bola silná búrka. Potom sme tú tretiu vyčkali a keď sa otvorila obloha, tak sme to zrealizovali. Na fotografii nie je nič počítačom dorobené. Dokonca ani oheň na vode. Takéto fotografie však neviem robiť na zákazku. Keď si človek povie, že chce niečo v tomto štýle, jednoducho to nejde. Nebola by v tom duša ani príbeh.

Čo ťa motivuje pri tvorení diel? Nejaká udalosť, hudba, presvedčenie?

Vo svojom živote som veľkou motiváciou sám sebe. Nikdy som nerobil nič preto, aby som niečo niekomu dokázal. Iba sebe samému. Sú to moje osobné méty. V tvorbe sú to hlavne emócie – láska. Veľmi veľa dobrých fotografií vzniklo, keď som bol na dne alebo keď sa mi skončil vzťah. Respektíve to boli situácie, keď som sa musel opäť naštartovať a keď to v mojom vnútri veľmi vrelo.

Na Slovensku si absolvoval pár vernisáží, ale predovšetkým v zahraničí je tvoje meno často spájané s rôznymi úspechmi. Ľudia mohli obdivovať kreatívne fotografie napríklad v Prahe, Dubaji, New Yorku a tak podobne. Povedz nám niečo viac o týchto výstavách.

Na Slovensku som mal jednu autorskú výstavu v rodnom Ružomberku, ktorá mala trvať mesiac, ale bola inštalovaná celý rok. V Prahe som mal celkom 3 výstavy. V roku 2014 na Barrandove, v roku 2016 autorskú v Millionaire gallery, kde bola kmotrou práve Bára Basiková. V ten istý rok som bol ako spoluautor na Akta erotika, kde som mal aj svoj autorský deň za účasti médií a známych osobností. Ďalšia účasť bola v Dubaji na The Global Art Award pod záštitou The Wall Street Journal, kde som sa stal finalistom so svojou fotografiou nahého Ježiša Krista pred chladničkou pijúceho kolu. V New Yorku išlo o výstavu mojich 14 veľkoformátových prác v galérii Artifact na Manhattane. 

Čo je tvojou víziou do budúcnosti, čo môžeme od teba očakávať?

Mám mnohé ciele. Chcem sa vrátiť so svojou tvorbou do New Yorku, pretože to mesto mi nielen učarovalo, ale sú tam obrovské možnosti. K tomu je však potrebný veľký balík peňazí. Zároveň už rok mám v hlave prefotenie obrazu „Sen na salaši“ od Ľudovíta Fullu, ale tiež to vyžaduje istú investíciu. Taktiež mi behá po rozume projekt s bezdomovcami či prefotenie apoštolov. Momentálne sa pohrávam s myšlienkou vrátiť sa po vyše 35 rokoch opäť k maľovaniu, ale spojiť fotografiu s maľbou. Tak uvidím, čo z toho vznikne.

Petrovu prácu môžete sledovať na Facebooku @ERZVO alebo Instagrame @ERZVO

Autor článku: Matej Somr

Článok bol publikovaný v magazíne QYS JAR19

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.