Historické teplé okienko: Známy – neznámy príbeh Štefana Leonarda Kostelníčka

Autor textu: Michal Mako / Foto: Archív Štefana Leonarda Kostelníčka

Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2020.

Na Valentína v roku 1900 sa v Spišskej Starej Vsi narodil do chudobnej deväťčlennej rodiny Štefan Kostelničák, neskôr Kostelníček. Človek, ktorého meno vám možno nič nehovorí, avšak útržky či paradoxy jeho životného príbehu môžu mnohí poznať až priveľmi.  

V súčasnosti je Štefan Leonard Kostelníček skromne zapísaný v slovenskej historickej pamäti ako úžasný umelec, „akademický maliar, národovec, významná osobnosť slovenského grafického umenia, objaviteľ slovenskej ornamentiky“. Doteraz publikovaná slovenská literatúra však nejako pozabudla na jeho „teplú“ minulosť. Tá si však nakoniec vždy nájde cestu, ako sa v istej forme či v istom čase pripomenúť. 

*Ako kvet na poli

Štefan prežil svoje detstvo v malebnom, avšak chudobnom regióne Zamaguria, v značne jednoliatej kresťanskej spoločnosti, ktorá sa živila najmä poľnohospodárstvom a pasienkarstvom, kde umenie, rozvinutá kultúra a inakosť boli zriedkavosťou. Pritom sa už v jeho detských rokoch prejavili vlohy na kreslenie a maľovanie. Rástol ako kvet na poli. Zrejme práve preto sa po nadobudnutí mladšej dospelosti napokon vydal cestou umenia, aj keď sa prv venoval skôr pronárodnej a kresťanskej osvete na Zamagurí. Kresťanská viera ho zaujala do tej miery, že istý čas študoval teológiu vo františkánskom kláštore v Trnave. Tu prijal rehoľné meno Leonard, ktoré neskôr pre svoje náboženské presvedčenie používal celý život.

*Prvé dotyky umenia a lásky muža k mužovi

Po dokončení štúdií a predčasnom opustení rehole zakotvil mladý nádejný maliar v Košiciach, kde sa akoby našiel. Prvýkrát okúsil pravé dotyky umenia na slovenskej kresliarskej a grafickej škole Eugena Króna, vďaka ktorej sa rozvinulo jeho sociálne, výtvarné a umelecké cítenie. V Košiciach naplno odštartoval svoju kresliarsku kariéru. Otvoril si ateliér na Hlavnej ulici, v ktorom sa prevažne venoval ľudovej ornamentike a keramickej tvorbe. Takisto tu však zrejme prvýkrát pocítil, akú tŕpku príchuť môže mať citová náklonnosť muža k mužovi. Za jeho prejav lásky sa totiž spovedal nie pred kňazom, ale pred sudcom na okresnom súde v Košiciach v roku 1927. Zákon „smilstva proti prírode“, po našom láska k rovnakému pohlaviu, trápil Kostelníčka v podstate nepretržite počas celej existencie prvej Československej republiky. Niet preto divu, že u neho začala etapa boja o vlastnú dôstojnosť a slobodu, etapa vyčerpávajúcej obhajoby svojho citového sklonu, ktorá neskôr vyvrcholila do výnimočného činu.

*Vyjsť s kožou na trh

Ako mnohí mladí Slováci dnes, aj zamagurský umelec našiel na istý čas útočisko v Prahe, no najmä v moravskej metropole – v Brne. V českomoravskom prostredí sa Kostelníček prvý raz stretol so skutočne kozmopolitnou a do istej miery pokrokovejšou spoločnosťou, v ktorej načerpal nielen obrovské množstvo umeleckých skúseností, ale narazil tiež na právnu otázku dekriminalizácie homosexuality. Inšpiratívne prostredie s mnohými novými stretnutiami, priateľmi či známosťami rozvinuli Štefanove vedomosti o homosexualite a určite mu vniesli nové pohľady, ktoré ho napokon podnietili k ráznemu kroku. S vlastnou kožou vyšiel na trh 28. mája 1932. Päťčlenná redakcia pod jeho vedením založila časopis Kamarád, s podtitulom Časopis věnovaný zájmům přátelství uznaným vědou a kulturními státy. Magazín vznikol ako podpora pražského teplého časopisu Hlas sexuální menšiny, ktorý od mája 1931 bojoval najmä za zrušenie paragrafu 129 b. Ten trestal homosexuálne styky v Československu.

V úvodníku Kamaráda s názvom Aby bolo jasno! sa skrýva cenný poklad, úžasný unikát. Štefan L. Kostelníček v ňom odôvodnil vznik a vydávanie nového brnianskeho časopisu: „aby sme presvedčili verejnosť o nesprávnom posudzovaní a odsudzovaní tých, ktorí majú lásku k stejnému pohlaviu […] Je zvlášť potrebné dnes, keď sa stáva sexuálna otázka aktuálnou, aby sme tejto doby využili a odhalili závoj aj našeho života a cestou vedeckou poučili, že ‚všeckému rozumieť, znamená všetko odpúšťať‘.“

V tom čase pomerne známy umelec značne riskoval reputáciu, „pošpinenie“ svojho mena, keďže podobné aktivity sa všeobecne nestretávali s podporou väčšinovej spoločnosti, čo indikovali aj nasledujúce riadky: „Chceme bojovať za spravodlivú vec, veď sloboda našeho národa patriť by mala v tomto ohľade aj nám […] V našej spravodlivej práci aj Boh nám musí pomáhať a preto volám ku všetkým, ktorí nás poznajú, aby nás neodsudzovali, ale morálne nám napomáhali v dobrej snahe a umožnili nám medzi verejnosťou pracovať na poli kultúrnom, osvetovom, hospodárskom a sociálnom, dľa svojho založenia a charakteru.

Tento vzácny doklad Štefanovho verejného coming outu je jediným známym priamym zdrojom, ktorý obsahuje osobný postoj a reflektuje aktívnu zainteresovanosť umelca v otázkach neznášanlivosti sexuálnej inakosti. Možno je iba jediným záznamom, avšak pre slovenské queer dejiny nesmierne dôležitým. Vďaka tomuto počinu sa Štefan L. Kostelníček nateraz zapísal do histórie ako prvý známy východniar zo skromného Zamaguria (a všeobecne ako jeden z mála Slovákov), ktorý sa verejne postavil na čelo boja za dekriminalizáciu homosexuality v Československu. A to predsa nie je málo.

*Vinný!

Eufória z prvého(a zároveň posledného) čísla brnianskeho teplého aktivistického časopisu však netrvala dlho. Už po dvoch mesiacoch čakala Štefana studená sprcha. Bohémsky život ho vyšiel pridraho. Zatknutý bol pre sexuálne styky s viacerými mladíkmi, ktorí mu oficiálne pomáhali pri práci v ateliéri. „Vinný!“ Tak znel rozsudok z februára 1933 na krajskom trestnom súde v Brne. Štefana čakal ročný bezpodmienečný trest ťažkého žalára zostreného pôstom mesačne. Keďže podľa súdu konal „z mravnej zvrhlosti“ (čím sa v podstate označoval akýkoľvek homosexuálny styk), teda z „pohnútok nízkych a nečestných“, stratil tiež volebné právo do obcí. O trestnom prípade v tom čase šťavnato informovala tlač, či už Národní listy alebo Lidové noviny.

Po prepustení na slobodu sa Štefan presťahoval z Brna do neďalekého Prostějova, kde sa naďalej venoval nielen umeleckej práci, ale aj napĺňaniu svojich sexuálnych túžob. Intímne stretávanie sa s ďalšími cezpoľnými mladíkmi, pomocníkmi pokračovalo naďalej. Tu sa v plnej kráse ukázala nezmyselnosť zákona „smilstva proti prírode“, ktorý mal za úlohu nielen potrestať, no najmä prevychovať páchateľa. Úspešnosť trestnoprávnej prevýchovy sexuality bola minimálna, Kostelníček bol perfektným príkladom. Polícia sledovala umelca od jeho prepustenia z väzby v septembri 1933. Pri prvej vhodnej príležitosti ho zatkla, vďaka čomu bol následne znova súdený na krajskom súde, tentoraz v Olomouci v roku 1935. Opäť sa stal vinným, dostal však už „len“ päť mesiacov. Pikantné novinové články o novom súdnom procese Kostelníčka znova neobišli. Informovala o ňom napr. Moravská orlice v článku „Nechutné aféry měst Prostějova a Litovle“.

*Nič netrvá večne

Po období plnom neúnavného prenasledovania štátnymi orgánmi na Morave sa Štefan vrátil na Slovensko, kde pôsobil na rôznych miestach. V rokoch 1939 – 1945, teda počas obdobia ľudáckej Slovenskej republiky, sídlil prevažne v Bratislave. Autoritársky ľudácky režim „hejslovákov“ zabezpečil Kostelníčkovi zenit v oblasti umeleckej tvorby, ale aj v spoločensko-umeleckej prezentácii. Dostalo sa mu plného uznania ako významnej umeleckej osobnosti, keďže celá jeho tvorba spočívala vo využívaní slovenských národných prvkov. Získal nevídanú obľubu, veľký ohlas a uznanie. „Hriešna“ homosexuálna minulosť bola zrejme nateraz vďaka národným zásluhám zabudnutá. Štefan podľa všetkého neopustil spôsob svojho života ani počas tohto obdobia. Naďalej pracoval vo svojich ateliéroch spolu s mnohými chudobnými mladíkmi, o ktorých sa staral.

Nič však netrvá večne. Raz si hore, raz si dole. Po druhej svetovej vojne a zániku Slovenskej republiky sa Štefanov život radikálne zmenil. Čakali ho neľahké časy, v ktorých musel tvrdo zápasiť o živobytie. Život ako na horskej dráhe definitívne ukončil 19. september 1949. Štefan navštívil svojho brata v Košiciach, kde sa po uložení na spánok už viac neprebudil.

Každý ľudský príbeh dokáže inšpirovať, nesie jedinečný odkaz. Štefanov život dokazuje, že na prvý pohľad nekompatibilné identity vlastenca – národovca, praktizujúceho kresťana – katolíka a geja – gej aktivistu sú iba mýtom, v ktorom sme sa naučili žiť. Inšpirujúci je zase v tom, že sa vymanil zo zdanlivého nezvratného osudu. Chudobné, spoločensky málo podnetné prostredie slovenského Zamaguria, v ktorom vyrastal, a výrazne homofóbna československá spoločnosť prvej polovice 20. storočia, sa pre neho nestali fatálnymi. Napriek všetkému neprajnému vyšiel Štefan Leonard Kostelníček z ulity von a otvorene čelil veľkej krivde našej minulosti, ktorej ozveny pociťujeme dodnes.

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.