Ján Lazík: Povedal som si, že kašlem na to, čo si o PRIDE myslím. Pôjdem sa tam priamo pozrieť

Ján Lazík (30) vyštudoval gymnázium v Malackách a neskôr pokračoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, kde si vybral odbor učiteľstvo nemčiny a psychológie. Po čase zmenil odbor nemčiny na výchovu k občianstvu. Ako sám hovorí, občianska výchova ho vždy bavila. Na základnej škole čítal celé učebnice, témy ho zaujali, aj keď mnohé decká to nebavilo. Ján sa identifikuje ako bisexuál a je aktívny pri odhaľovaní dezinformácií a zmierňovaní nenávistných komentárov na sociálnych sieťach aj vo vzťahu k LGBTI komunite. Radosť do života mu prináša hudba, hlavne rocková, v poslednej dobe Joan Jett. Rád číta knihy rôznych žánrov. Fantasy od Juraja Červenáka, Sapkowského Zaklínača. Učí sa cudzie jazyky, cvičí a miluje spánok.  

S Jankom sme sa stretli v Medickej záhrade. Bolo pod mrakom, našiel som ho čítať si knižku Průmysl lži od Alexandry Alvarovej. Píše o svete manipulácií a propagandy, čomu sa teraz Ján naplno venuje. Už niekoľko dní sa tešil na rozhovor v magazíne, bol z toho ale aj trochu nervózny. Pred tým, ako sme sa stretli, bol navštíviť bývalé profesorky na fakulte, s ktorými má stále dobrý vzťah. Chvíľu sme sa prešli a posadili sme sa pri fontáne olemovanej červenými muškátmi. Janko si nasadil načúvací prístroj, keďže sa narodil so sluchovým znevýhodnením. „Najskôr to bolo ľahšie postihnutie, postupne sa mi zhoršoval sluch a teraz mám pravé ucho prakticky hluché a ľavé ucho má asi 73% hluchotu.“ Kvôli poškodeniu sluchu zažil aj šikanu v škôlke a na základnej škole na prvom stupni. „Možno pôjdem úplne do ticha, s čím nie som stále vyrovnaný. Snažím sa však sústrediť na pozitívne veci.“

Ako si začal uvedomovať svoju bisexualitu

Jedným z dôvodov, prečo sa Janko chcel podeliť o svoje skúsenosti, bola skutočnosť, že sa ťažko vyrovnával so svojou bisexuálnou orientáciou. „Najjasnejšie som si uvedomil, že moja sexualita je pestrejšia v 17 rokoch, v puberte. Okrem dievčat ma dokážu priťahovať aj sexuálne a citovo chalani.“ Náznaky zažil už na základnej škole. „Dokázal som byť očarený a priťahovali ma aj dievčatá, ale rovnako sa mi stalo počas druhého stupňa – zahľadel som sa do jedného žiaka, páčil sa mi.“ Často sa za ním obzeral počas hodín, ale tak aby ho neodhalil. Neuvedomoval si ešte, že je to trochu iné, no napriek tomu v sebe cítil strach z odhalenia. Uvedomenie prišlo až doma: „Keď som povedal, že je to veľmi pekný chalan, hneď ma zakríkli.“ Zľakol sa a rýchlo zmenil tému debaty. Vtedy sa to v ňom na chvíľu potlačilo, ale nikdy to nevymizlo.

Ako to bolo s coming outom

Prvý človek, ktorému povedal o svojich pocitoch, bola jeho psychologička. „Viackrát som mal etapy depresií, ale dnes už o tom dokážem hovoriť“, zveruje sa. Aj duševné ochorenia považuje za dôležité témy, o ktorých sa málo hovorí. „Ona bola prvá osoba, ktorá ma prijala.“ Počas gymnázia mával tiež dôverné rozhovory so spolužiakom z triedy. Postupne pribúdali ďalší kamaráti, aj keď ich nemal veľa, sám sa totiž považuje za introverta. „Nasledoval otec, potom mamina. On mi odporučil, aby som jej to nehovoril a mal pravdu. Neprijala to dobre.“ Vtedy pred 11 rokmi to to mama niesla ťažko. Dnes je vďačný za podporu v rodine, hlavne od otca či sestry.

Ako sa sám so sebou vyrovnal

Muselo ubehnúť niekoľko rokov, kým sa začal postupne vyrovnávať so sebou. „Síce som bol otvorenejší, chodil som na vysokú školu, ale stále som sa izoloval od okolia, aby sa nestalo, že sa zaľúbim do nejakého chalana a nie do baby.“  Zlom nastal minulý rok, keď sa zaľúbil po dlhej dobe do kamaráta. „Vtedy som si povedal, že už nevládzem. Už som nebol ochotný sa potláčať a kontrolovať sa a prispôsobovať sa zo strachu, aby ma mali radi iní. Už som chcel mať rád sám seba a jednoducho byť sám sebou.“ S kamarátom síce vzťah nevyšiel, ale dodáva, že to neľutuje: „Bola to pre mňa silná skúsenosť. Potvrdilo sa mi, čo som cítil. A hlavne som si uvedomil, že správna cesta je prijať sám seba, či už s tým niekto súhlasí, alebo nie.“ Mnohé bloky sa z neho vďaka zaľúbenosti vytratili.  

Oporou mu bol dedo

Na ceste prijatia mu pomáhala napríklad nová psychologička, ku ktorej chodí od roku 2016.  Tiež mu dosť pomohol dedo. „Už nežije, mal som s ním vynikajúci hlbší vzťah, s ním som sa dokázal porozprávať o všetkom“, spomína na dedka. Dodnes si pamätá vetu, ktorú mu povedal: „Vždy ťa budem mať rád, bez ohľadu na to, či budeš sám, s dievčaťom, alebo chalanom.“ Podľa neho je obdivuhodné, ako niekto zo staršej generácie dokáže prijímať človeka s inakosťou.  Keď pred pár rokmi odišiel, ťažko to zvládal, vtedy nedokončil magisterské štúdium.

Prvá účasť na Dúhovom PRIDE

Ten zlom nakoniec doviedol Jána minulý rok na Dúhový Pride Bratislava. „Čo sa týka PRIDEu, predtým som sa k nemu staval negatívne, bolo to vplyvom médií.“ Zmena nastala minulý rok tým, že sa začal otvárať a bojovať za seba. „Povedal som si, že kašlem na to, čo si o PRIDE  myslím. Pôjdem sa tam priamo pozrieť, zažiť to a zistiť čo a ako.“ A to bol ďalší zlom. Pocítil spolupatričnosť so všetkými ľuďmi, necítil sa sám. Išiel vtedy s kamarátkou, s bývalou profesorkou z Pedagogickej fakulty, s ktorou si na PRIDE prvýkrát potykal. Tiež ho zasiahla reč Ondreja Prostredníka, evanjelického teológa. „Po PRIDE som sa mu ozval a vyjadril mu podporu“. Čo sa týka viery, Ján býval oddaný katolík. Tým že som si kládol nové otázky, vyústilo to nakoniec do toho, že som vystúpil ešte v puberte z cirkvi. Bol to akt môjho presvedčenia.“ V ďalšej fáze sám začal veriť  mnohým konšpiračným teóriám. Keby mu niekto pred pár rokmi povedal, že nebude považovať Putina za svätca a USA za zlo, tak by sa mu to nechcelo veriť. Ján si po PRIDE postupne začal pridávať ďalších ľudí na Facebooku. Oslovoval rôznych občianskych aktivistov, ktorí sa venujú vyvracaniu dezinformácií a ruskej propagande. „Vtedy som si postupne začal uvedomovať, že môj svetonázor sa mení. Prešiel som veľký kus cesty. Vďaka novým informáciám, uvažovaniu, kultivovaniu kritického myslenia. K uvedomeniu si, čo rôzne dezinformačné média stvárajú s ľudskou psychikou a ako podnecujú k nenávisti k rôznym menšinám, k židom, k LGBT komunite. PRIDE bol teda pozitívna skúsenosť, ktorú vôbec neľutujem“, hodnotí s ľahkosťou v hlase.

Aktivista na sociálnych sieťach

Ján začal byť aktívny na sociálnych sieťach. „Vydesila ma nenávisť na Facebooku“, zdôvodňuje.  Stal sa členom skupiny #somtu. Pozdával sa mu nápad, že môžu viacerí členovia chodiť do nenávistných diskusií, ktoré sa napríklad týkajú Rómov, LGBT komunity a vyvažovať ich pozitívnymi komentármi. „Tento projekt sa mi veľmi páči, veľmi ma teší, že som tak získal mnohých nových priateľov.“ Spomína však aj nenávistné reakcie. „Začal som zažívať útoky na svoju osobu. Bol to nezvyk čítať nenávistné správy. Písali, že som vlastizradca, Sorošov sluha, a rôzne iné prívlastky. Urobili screenshot môjho komentára, ktorý bol pritom pozitívny, vyjadroval môj postoj ku Kiskovi a vysmievali sa zo mňa.“ Postupne sa však s tým vysporiadal. Pomohli mu občianski aktivisti a ľudia z iniciatívy. Poradili mu, že nemá  na to reagovať, ignorovať to a ísť si ďalej a robiť všetko, čo považuje za správne.

Plány do budúcnosti

Ján sa plánuje zúčastniť aj tohtoročného PRIDE v Bratislave. „Aj z toho dôvodu, že by som tam mal stretnúť omnoho viac priateľov, takže sa teším.“ Do budúcnosti má viaceré plány. „Páčilo by sa mi robiť v združení, ktoré sa venuje napríklad LGBT ľuďom, ich pomoci, prípadne neformálnemu vzdelávaniu mladých.“ Chcel by spolupracovať na projektoch zameraných na prevenciu extrémizmu, tak aby sa Slovensko posúvalo k zrelej a otvorenej občianskej spoločnosti.

Čo by poradil iným mladým LGBTI ľuďom

Keby mal niečo odkázať tým, ktorí majú problém s prijatím svojej bisexuality, homosexuality, transrodovosti, tak by to bolo nasledovné: „ V prvom rade to chce čas, nie vždy ide zo dňa na deň prijať seba samého. Môže to trvať niekoľko rokov, niekoľko mesiacov, u každého je to individuálne.“ Tiež odporúča sústrediť sa na osoby, o ktoré sa môžu oprieť, ktoré ich prijmú takých akí sú, či už v rodine, alebo priatelia z okolia. Možnosť je aj obrátiť sa na odborníkov a nezanedbávať duševné zdravie. Myslí si, že aj vďaka magazínu, akým je QYS, sa veľa mladých ľudí môže dozvedieť podobné príbehy ľudí, ktorí sú ako oni a nájsť zaujímavé informácie o akciách a podujatiach. „Takýchto informácií je stále málo na Slovensku. Keď nejaké médium dá raz za čas článok o LGBT téme, tak sa pod ním často strhne nenávistná rétorika. Kritizujú, že prečo to do novín stále pchajú, že už ich s tým otravujú. A nie je to pri tom pravda. O tej téme sa stále málo hovorí.“ Podľa neho sú reakcie negatívne, lebo Slovensko stále nie je modernou krajinou ako mnohé štáty Západnej Európy.

Zhrnutie na záver

Na záver nášho rozhovoru hovorí, že objavovanie svojej sexuality, ako aj sluchový hendikep  nevníma ako prekliatie. Skôr mu otvorili dvere k väčšiemu porozumeniu druhých ľudí. „Tie bolestivé veci mi pomohli pochopiť čo chcem a začať sa venovať novým témam.“  Vyvracanie dezinformácií, aktívne vstupovanie do diskusií, to všetko začali jeho priatelia oceňovať. Aj napriek tomu, že si zažil negatívne reakcie, je to pre neho pocit zadosťučinenia. Myslí si, že to má zmysel, robiť to naďalej. „Nechcel by som, aby sme sa prebudili do krajiny, z ktorej budeme musieť utekať“, tak uzatvára svoje rozprávanie trasúc sa od zimy a pocitov, ktoré si za posledné obdobie prežil.  

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.