Jolana Novotná: LGBT+ seniori a seniorky? Ide o neviditeľnú menšinu, nielen v spoločnosti, ale aj v rámci komunity

Autor: Andrej Kuruc / FOTO – Nikola Bruncová pre PROUD z.s.

Text sme publikovali v čísle Zima 2020

Jolana Novotná  pôsobí v českej organizácii PROUD ako koordinátorka programu pro LGBT+ seniorov a seniorky. Editovala  Správu o situácii LGBT+ seniorov v Českej republike a nedávno jej vyšla esej v knižke Neviditeľná staroba.txt pod názvom Poodhalit a svést. Homointimita v heteronormativních rámcích stárnutí.

Kedy a prečo ste sa začali venovať problematike LGBT+ seniorov a senioriek? 

V rokoch 2005 – 2008 som sa starala na dedine o mamičku, ktorá mala onkologické ochorenie. Vďaka spolupráci s rodinou, so susedmi, s kamarátmi, lekármi a charitou som ju mohla sprevádzať až do konca. Hovorila som si, aké ťažké musí byť starnutie pre ľudí, ktorí nemajú rodinu, alebo keď v rodine nie sú dobré vzťahy. V období, keď som prichádzala o partnerský vzťah, som ako bezdetná lesba myslela i na starnutie LGBT+ ľudí a svoje vlastné. Chcela som sa zapojiť do aktivity, organizácie, ktorá by to riešila. V Českej republike vtedy ale nič nebolo. V roku 2012 som sa obrátila na Platformu pre rovnoprávnosť, uznanie a diverzitu (PROUD), či by som pod ich hlavičkou nemohla sama niečo v tejto téme podniknúť. Žila som vtedy v malom meste pri Brne, takže to znamenalo aj cestovanie. Kolegovia a kolegyne boli o generáciu mladší, väčšina ich aktivít bola zameraná na mladších ľudí a dúhové rodiny. Veľa mi ale potom pomohli, vnímali a vnímajú otázky starnutia ako dôležité, keďže sami starnú. V začiatkoch sme spolupracovali s neziskovkou Společnost pro queer paměť s historikmi a s historičkami, ktorí sa venujú zaznamenávaniu queer histórie. Neskôr sa pridal Život 90, pražská proseniorská organizácia. Pod vedením Jaroslava Lormana sa stala vzorovou LGBT+ priateľskou organizáciou. Vďaka nemu vznikla aj pracovná skupina na ministerstve práce a sociálnych vecí, v ktorej spoločne s ďalšími riešime, ako pomôcť všetkým sociálnym službám (nielen seniorským), aby sa stali viac inkluzívnymi pre  LGBT+ ľudí. Niekoľko posledných rokov má aj Prague Pride seniorský programový blok. Z malého pramienka v roku 2012 sa stáva skutočný prúd. 

Ako vnímate starnutie ako také? 

Ako záverečnú a završujúcu etapu, ktorá veľmi závisí od nášho predchádzajúceho života a od toho, či sme ho prežili ako heterosexuálna žena, muž, lesba, gej, transrodový človek, intersexuálna či nebinárna osoba. Starnutie je dosť ovplyvnené tým, akým spôsobom sa spoločnosť k rôznym rodom a orientáciám stavia, akým stereotypom a stresom musíme čeliť, k akým zdrojom máme prístup. Ale to sú len tendencie, s ktorými potom každý sám či sama naložíme po svojom, individuálne, jedinečne. 

Editovali ste správu o situácii LGBT+ seniorov v Českej republike v rámci organizácie PROUD. Aká je situácia LGBT seniorov a senioriek v spoločnosti, či už českej alebo slovenskej?

Jej jadro tvorí výskum Naděždy Špatenkovej a Ivy Oleckej z Palackého univerzity v Olomouci. Predhovor a doslov napísala sociologička Jaroslava Hasmanová Marhánková, ktorá český výskum zasadila i do kontextu zahraničných štúdií. O Slovensku veľmi prehľad nemám, ale myslím, že v niečom budú tie situácie podobné, pretože generácia starších LGBT+ ľudí vyrastala v Československu a bola ovplyvnená rovnakým historicko-spoločenským obdobím a politickým prostredím. 

A aké je ich postavenie?

Snáď sa to pomaly mení aj vďaka aktivitám, o ktorých som hovorila. 

Aké sú ich najväčšie ťažkosti? 

Aj keď sme sa snažili v štúdii zistiť, čo seniorov a seniorky trápi najviac hlavne z pohľadu sociálnych a zdravotných služieb, nie je to jediné, čo nás zaujíma. Chceme tiež zistiť, čo je pre nich dôležité, aké majú siete pomoci, aké „stratégie“ starnutia volia, aký majú sami potenciál, čo sa môžeme navzájom učiť medzi generáciami a medzi väčšinovou spoločnosťou a menšinami. Majú nasledovné ťažkosti: osamelosť, slabnúce väzby na LGBT+ komunity, sú viac nedôverčiví voči zariadeniam sociálnych služieb, lebo majú viac skúseností s homofóbiou a transfóbiou. A skôr majú obavy z ostatných klientov a klientok než z personálu. Aj tí, ktorí napríklad žili otvorene, sa potom v domove pre seniorov vracajú „do skrine“, čiže skrývajú svoju identitu. Myslím, že je veľmi ťažké nemôcť sa o svojom živote s ostatnými porozprávať, nemôcť ho zavŕšiť, rekapitulovať v rozhovore s druhými.  

Ako zohľadňujú zariadenia sociálnych služieb špecifiká LGBT+ klientov a klientok? 

Keď to trochu zjednoduším, tak v podstate takmer nijako. Aspoň v ČR sú nastavené dosť heteronormatívne. O LGBT+ ľuďoch toho veľa nevedia a hlavne nevedia, že nevedia. Častou odpoveďou manažérov a personálu je, že sa starajú o každého rovnako, teda aj o LGBT+ klientov a klientky. Lenže rovnako neznamená unifikovane, pokiaľ majú splniť svoju deklarovanú zásadu, že rešpektujú jedinečnosť každého človeka. Ďalšia častá námietka je, že sexualita je intímna záležitosť každého človeka. Na tom je vidieť, ako si nás spájajú len so sexualitou, pritom u heterosexuálneho človeka by im takáto redukcia nenapadla. Na druhej strane by sa zariadenie malo venovať aj sexualite a intimite svojich klientov a klientok. Dobrá správa ale je, že zo strany zariadení je záujem vzdelávať sa o LGBT+ problematike.  

Aké aktivity pre LGBT+ seniorov a seniorky robíte? 

PROUD je nastavený dosť systémovo. Nevenujeme sa toľko konkrétnej práci so seniormi a seniorkami, aj keď som v osobnom kontakte s mnohými z nich, ale skôr zmenám, ktoré majú šancu zlepšiť nastavenie spoločnosti. Robíme štúdie, semináre, osvetu u odbornej a laickej verejnosti, spolupracujeme s médiami, ostatnými organizáciami, spolupracujeme s radami vlády, so splnomocnencom pre ľudské práva, spolupracovali sme s Kanceláriou verejného ochrancu práv, teraz sa zúčastňujeme spomínanej pracovnej skupiny. Som zapojená ešte do organizácie Klára pomáhá, ktorá sa venuje opatrovateľom a pozostalým, aj cez ňu sa darí niektoré veci v Brne posúvať. 

Je situácia pre LGBT seniorov a seniorky počas pandémie COVID horšia a prečo? 

Na to môžem odpovedať len odhadom, ale myslím, že práve odlišné siete pomoci a samota sú jeden z faktorov, ktoré môžu situáciu LGBT+ seniorov a senioriek zhoršovať. Snažila som sa byť v kontakte s tými, ktorých poznám, a napríklad ľudí z Prahy odkazovať na Život 90, ktorý som spomínala. Tiež poznám aj starších LGBT* ľudí, ktorí druhým pomáhali. Považovať vyšší vek sám osebe za rizikový faktor je zjednodušujúci smer premýšľania, na ktorý u nás poukazujú odborníci, ktorí sa starnutiu venujú. 

Ako súvisí heteronormativita s vnímaním sexuality, sexuálnej orientácie, rodovej identity a starnutia? 

Jaroslava Hasmanová Marhánková píše v jednej štúdii o tzv. „priesečníkoch ticha“. Keď budeme predpokladať, že starí ľudia sú asexuálni, teda už nemajú záujem alebo silu sa sexuálne a intímne prejavovať, a na druhej strane budeme LGBT+ ľudí redukovať na sexualitu, čo veľa heterosexuálnych ľudí robí, vyjde vám vlastne z toho, že starí LGBT* ľudia vlastne nie sú. To, samozrejme, nemá s realitou nič spoločného. Spomínam si na jednu odpoveď manažéra zo štúdie: „LGBT seniori? Myslel som, že sa to týka len mladých.“

Vo svojom texte Poodhalit a svést. Homointimita v heteronormativních rámcích stárnutí uvádzate tri odhalenia starnutia LGBT+ ľudí. 

Sú to vlastne čiastočne odpovede na časté otázky ľudí zo sociálnych služieb, ktorí chcú vedieť, v čom sú LGBT+ seniori a seniorky iní, aké majú „špeciálne“ potreby. Vravím, že základné ľudské potreby bezpečia, dôstojnosti, blízkosti, hygieny, jedla a pitia máme všetci rovnaké. Odlišnosť nespočíva v niečom, čo by bolo LGBT+ ľuďom vrodené, ale v tom, ako sa k nim spoločnosť správala a správa a ako to ovplyvňuje ich životy, teda aj starnutie. Prvé „odhalenie“ je skúsenosť stigmatizácie kvôli sexuálnej orientácii alebo rodovému vyjadreniu. Druhé sú odlišné siete pomoci. Podľa zahraničných štúdií je u lesieb a gejov dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že budú starnúť bez partnera či partnerky, a štyrikrát väčšia pravdepodobnosť, že bez detí. Všeobecne až 80 % starostlivosti starým ľuďom zabezpečuje partner či partnerka alebo deti. A tretie bola práve heteronormativita a ako zneviditeľňuje LGBT+ starnutie. Keby sa ale sociálne služby stali kultúrne citlivejšími k LGBT+ ľuďom, získajú zručnosti, ktoré im umožnia vnímať jedinečnosť každého človeka. 

Aký by mal byť systém v zariadeniach starostlivosti pre seniorov vo vzťahu k LGBT+ ľuďom, teda tzv. vyvrcholenie?

Inkluzívny, rešpektujúci, otvorený, učiaci sa. I vo vzťahu k iným menšinám. 

Už aj na Slovensku vznikajú prvé iniciatívy, ktoré sa problematike LGBTI ľuďom začínajú venovať. Čo by ste im poradili, čomu sa venovať? 

Pre mňa sú aktivity na Slovensku veľmi inšpiratívne. Veď knižku Neviditeľná staroba.txt, do ktorej som mohla prispieť, vydali ľudia zo Slovenska, ale pôsobiaci aj v Česku, zo združenia Display, Apart a kultúrno-politického mesačníka Kapitál. Robili sme aj besedu na Pride v Banskej Bystrici a v Bratislave v Novej Cvernovke. Tiež Mária Ščepková založila nedávno FB skupinu pre LGBT 45+, 55+, 65+, ktorá je otvorená aj nám z ČR. Nedávno som objavila knižku od Táni Sedlákovej a Duša Martinčoka Záhrebská: O stacionári pre seniorov, jeho susedoch a kávovare ťažkom ako hroch. Skvelé prepojenie ľudí všetkých orientácií. 

Z toho, čo robíme my v ČR, by som odporúčala začať čímkoľvek, čo komu napadne. Napísať článok, urobiť rozhovor, osloviť aktivistov a aktivistky z 90. rokov 20. storočia alebo z ešte skoršej doby a poradiť sa s nimi. Skúsiť urobiť program pre seniorov a seniorky – nám sa osvedčil moderovaný medzigeneračný brunch – ľudia mladší a starší sa stretli pri jednom stole nad jedlom a pitím a rozprávali sa. Zohnať peniaze na štúdie a urobiť pilotný seminár pre samosprávu a zariadenia pre seniorov. Veľmi rada by som bola, keby sme pokračovali v česko-slovenskej spolupráci. A nebáť sa toho, že sa veľa starších ľudí neozve, ani u nás to nie je slávne. Aj tak ich to ovplyvní, napríklad nepriamo. A naviac – tieto výstupy sú tiež pre budúce generácie seniorov a senioriek. 

Čo by ste odkázali LGBT+ seniorom a seniorkám?

Premýšľam,  čo by som povedala sama sebe. Tento rok mám 55 rokov a získala som seniorpas. Robila som si zo seba na Facebooku srandu, že je to môj moderný rituál prechodu. Ale pre ženy po prechode prichádza skutočná zmena a obdobie po päťdesiatke je pre to, ako budeme starnúť, rozhodujúce. Hovorím si celkom často, dievča, ako si to spravíš, také to budeš mať. Vlastná aktivita. Sloboda ako hodnota. Nebáť sa zmien. Osvedčilo sa mi byť otvorená, aj u nás v malom meste, rozprávať sa s ľuďmi, čo prežívam, a tiež sa pýtať na ich životy. Hľadať, čo máme ľudsky spoločné. Na oboch stranách je celkom zbytočný strach. S tým sa dá veľa urobiť. 

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.