Komunitná pracovníčka Zara Kromková: Želám našej spoločnosti, aby sama sebe dovolila spoznať nás LGBTI ľudí, lebo práve neznalosť je živnou pôdou na nenávisť

Zara Kromoková, má 33 rokov, narodila sa v Spišskej Novej Vsi, kde aj žije. V roku 2014
veľmi opatrne začala nahliadať do oblasti práv LGBTI ľudí a naplno sa tejto činnosti venuje
od roku 2015. V súčasnosti pracuje ako komunitná pracovníčka v komunitnom
a poradenskom centre PRIZMA v Košiciach a podieľa sa na organizovaní PRIDEu Košice.

Prečo sa venuješ ľudským právam LGBTI ľudí?

Keď som prechádzala tranzíciou, postupne som prichádzala do kontaktu najmä
s požiadavkami lekárok a lekárov na mňa samotnú. Nevedela som vtedy presne pomenovať,
čo sa mi nepáči, ale už vtedy mi pripadalo nezmyselné, keď mi lekárka hovorila, prečo
nenosím sukňu, keď tvrdím, že som žena, lebo ženy podľa nej sukne musia nosiť. Sama
lekárka, u ktorej som tranzíciou prechádzala však tieto jej vlastné normy nespĺňala. Na mňa,
ale nástojčivo tlačila, aby som ich spĺňala a tak jej dokazovala, že som skutočná žena. To mi
nedávalo žiaden zmysel.

Sama patríš medzi transrodových ľudí, aké to bolo pre Teba, aká bola Tvoja
tranzícia?

Moja tranzícia bola na slovenské pomery a vtedajšiu dobu relatívne jednoduchá
a rýchla. Do siedmych mesiacov od prvej návštevy lekárky som dostala hormonálnu terapiu
a po ďalších deviatich som prešla právnou tranzíciou – teda zmenou dokladov. Spĺňala som
totiž všetky predstavy lekárky o tom, ako má vyzerať žena. Práve preto bola moja medicínska
tranzícia naozaj fajn. Je to povrchné a strašidelné, no žiaľ je to tak.

Aká bola tvoja podpora od okolia a v rodine?

Ak sa bavíme o mojom najbližšom okolí, tam sa dá hovoriť o bezpodmienečnej
podpore. Od rodičov, cez zamestnávateľa až po priateľky a priateľov. Čo sa širšieho okolia
týka, to si prešlo tranzíciou so mnou. Od pohľadov s odporom, šuškaním a ukazovaním
prstom na mňa, až po dnes, kedy sa stretávam s tým, že si ma už nevšíma nikto, lebo som
úplne obyčajná, alebo naopak sa na mňa obracajú samotní LGBTI ľudia, lebo som bola
v malom meste viditeľná.

Čo ťa posilňovalo, čo bolo to pozitívne na celom procese?

Vidím to v na seba nadväzujúcich a neoddeliteľných častiach. Najskôr ma posilňovalo
žiť v pravde sama so sebou. Potom v tom najrozhodujúcejšom období (keď som oznámila, že
sa volám Zara a používam ženský rod) bolo veľmi dôležité, že som dostala podporu od
zamestnávateľa, keďže od dvadsiatky žijem sama. Tá podpora mi dávala istotu, že neprídem
o príjem a budem si v procese tranzície a po nej vedieť zabezpečiť základné potreby. Rovnako
tak bola dôležitá podpora zo strany mojich rodičov a sestry. No a pre mňa posledným
dôležitým frontom bola podpora mojej najlepšej priateľky Júlie a jej, teraz už manžela
Tomáša. Títo ľudia pri mne stoja a podporujú ma dodnes. Najpozitívnejšie na celom procese
bolo a stále je, že som nielen neprišla o najdôležitejších ľudí v mojom živote, ale našla som
nové priateľky a priateľov. Dnes už aj kolegov a kolegyne. Hovorím najmä o Christiánovi Havlíčkovi z inPoradne a Romine Kollárik z TransFúzie. Nielen že mi pomohli sa zorientovať
v medicínskej tranzícii, ale ešte i do mňa vložili obrovské množstvo energie, svojho voľného
času, zdieľali so mnou informácie, ktoré mali k dispozícii a stali sa neoddeliteľnou súčasťou
môjho života. Boli mojim učiteľom a učiteľkou. Dnes sú pre mňa najbližšími ľuďmi v mojom
živote.

Stretla si sa niekedy s diskrimináciou v práci, či v inej oblasti?

Stretla som sa najmä s nenávistnými útokmi na internete, ktoré trvali zhruba rok, možno
dva. Potom začali prevažovať podporné reakcie a tie sa postarali o to, že tie nenávistné zmizli
úplne.
Stala si sa členkou Výboru pre práva LGBTI ľudí, aká bola tvoja motivácia
a čomu by si sa tam chcela venovať?
Mojou ambíciou je venovať sa dvom oblastiam. Prvou je dostupnosť kvalitnej
zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou na východnom Slovensku. Dnes je totiž situácia
v oblasti dostupnosti zdravotnej starostlivosti tohto typu v Košickom a Prešovskom kraji
kritická. Druhou je situácia mladých LGBTI ľudí na školách, pretože často počúvam o tom
ako ich problémy pedagogičky a pedagógovia bagatelizujú a dokonca si zakrývajú oči pred
šikanou.

V súčasnosti pôsobíš ako sociálna poradkyňa v komunitnom centre Prizma, čo tam
všetko robíš?

V PRIZME sa venujem najmä práci s ľuďmi. Pracujem, ako prvokontakt, pre klientky
a klientov, ktoré a ktorí sa na nás obrátia a prípadne ich presmerujem na našu psychologičku.
Vediem podporné skupiny pre trans ľudí a tiež komunitné stretnutia pre LGBTI+ ľudí
s rôznym tematickým obsahom.

Koľko klientov a klientok sa na vás obrátilo od fungovania centra a s akými
ťažkosťami?

Doposiaľ sa na nás obrátilo okolo 120 ľudí. Najviac hľadajú bezpečný priestor a
podporu, ktorá často absentuje v rodinách, ale i na školách, kde sa cítia vylúčené a vylúčení
z kolektívov. Naopak najväčšiu mieru podpory pociťujú od priateliek a priateľov.
Je situácia pre LGBTI ľudí na východe Slovenska náročnejšia a prečo?
Neviem, či je náročnejšia, ale s istotou viem povedať, že je iná, ako na západe, či
v Bratislave. V našom regióne je citeľný vplyv katolíckej cirkvi a omnoho silnejšie sú tu
stereotypné predstavy a mýty v mnohých otázkach. Od rodových rolí, cez domáce násilie na
ženách, až po predstavu niektorých ľudí, ktorí veria, že LGBTI ľudia sa snažia zničiť tradičnú
rodinu. Okrem týchto aspektov tu potom absentuje napríklad už spomínaná zdravotná
starostlivosť spojená s tranzíciou.

Tiež už niekoľko rokov organizuješ PRIDE Košice v Košiciach, ako si sa k tomu
dostala, čo bola tvoja motivácia?

S PRIDE Košice spolupracujem od roku 2015. V organizačnom tíme PRIDE Košice
pôsobím druhý rok ako vedúca dobrovoľníckeho programu. Mojou jasnou motiváciu bolo
a stále je, aby sa široká verejnosť dozvedala viac o LGBTI ľuďoch, a aby LGBTI ľudia i na
východe mali možnosť byť viditeľní a vypočutí.

Čo všetko predstavuje príprava PRIDEuu v Košiciach, s akými prekážkami sa
stretávate?

Nevidím konkrétne prekážky, lebo za tých sedem ročníkov sa spolupráca s mestom, ale
i s políciou, dostala na veľmi profesionálnu a dobrú úroveň. Keďže sa však prioritne venujem
dobrovoľníckemu programu, kde vzdelávame naše dobrovoľníčky a dobrovoľníkov v rôznych
oblastiach, možno nevidím problémy s ktorými sa stretáva náš riaditeľ, alebo produkčná.

Na čo sa môžeme tešiť na PRIDE Košice tento rok?

V minulom ročníku najviac zarezonovali diskusie. Preto sme sa tento rok rozhodli
zaradiť o čosi viac diskusií. Pripravujeme napríklad diskusiu s účasťou inPoradne z Bratislavy, ale i politickú diskusiu. Pozvanie do politickej diskusie zatiaľ prijalo Progresívne
Slovensko a SPOLU – občianska demokracia. Ešte čakáme na reakciu od SaS a strany Za
ľudí. Tiež sa môžu návštevníci a návštevníčky tešiť na kopec koncertov, ale i na PRIDE
Bussines day, či výstavu výtvarných diel LGBTI+ umelkýň a umelcov, ale aj na mnoho
workshopov. Určite príďte, sprievodné podujatia začínajú 17.08.2019 a vyvrcholia samotným
Pride dňom 24.08.2019. V nedeľu 25.08.2019 sa už tradične uskutoční ekumenický deň
s bohoslužbou.

Zúčastníš sa tento rok aj Dúhového PRIDE v Bratislave a prečo?

Dúhového PRIDE Bratislava sa zúčastňujem pravidelne od roku 2014. Mala som iba
jedinú výnimku, keď som pracovala v Nemecku. I tento rok sa samozrejme chystám, veď je to
najväčšia akcia (nielen) pre LGBTI ľudí na Slovensku, kde je mnoho mojich priateliek
a priateľov. Vždy sa tam cítim vítaná a atmosféra je neopakovateľná.

Čo by si odkázala obyčajným ľuďom v spoločnosti, aby sa LGBTI ľudí nebáli?

Skúsim vyjadriť skôr želania. Mám hneď tri. Želám našej spoločnosti, aby sama sebe
dovolila spoznať nás LGBTI ľudí, lebo práve neznalosť je živnou pôdou na nenávisť. Želám
rodičom LGBTI ľudí mnoho lásky a odvahy, lebo je nesmierne dôležité, aby sa za nás naši
rodičia postavili a podporili nás. No a napokon želám nám LGBTI ľuďom, mnoho podpory,
sebadôvery a odvahy žiť svoje životy otvorene a s pravdou k samým sebe. Nebojte sa, nie
sme v tom sami.

Ak potrebujete pomoc, môžete kontaktovať komunitné centrum Prizma v Košiciach pre
LGBTI ľudí na www.prizma-kosice.sk

Sledovať PRIDE Košice  môžete aj na Facebooku @PRIDEkosice

Foto : Jakub Kováč

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.