Lucia Plaváková: Treba sa zamyslieť, aký svet chceme pre naše deti, keby patrili do LGBT+ komunity

Autor textu: Marek Hudec / FOTO – Jakub Kováč

Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2020.

Ako právnička sa dlhodobo venuje právam queer ľudí na Slovensku. Lucia Plaváková vstúpila do politiky, pôsobí v strane Progresívne Slovensko, ktoré sa v marci tesne nedostala do parlamentu. V rozhovore pre magazín QYS vysvetľuje, prečo bolo nevyhnutné, aby začala verejne hovoriť o svojej sexualite, a akým spôsobom môžu političky a politici ovplyvňovať verejnú mienku. 

Venujete sa právnemu poradenstvu aj pre LGBT+ ľudí. S akými najzložitejšími prípadmi ste sa stretli? 

Na našu právnu poradňu sa najčastejšie obracajú s tým, že chcú právne upraviť svoj vzťah s osobou rovnakého pohlavia. Časť sa snaží upraviť rodičovské pomery, keďže mnohé páry rovnakého pohlavia majú deti. Najväčším problémom potom samozrejme je, že takáto právna úprava neexistuje. Je zložité nájsť možnosti, ako im pomôcť. Skúšame to rôznymi splnomocneniami, úpravami v rámci majetkového práva, ale možnosti sú obmedzené a nedajú sa porovnať s inštitútmi manželstva alebo registrovaného partnerstva, ktoré fungujú v iných krajinách. Je frustrujúce narážať na limity nášho právneho poriadku, ktorý doslova nevidí páry rovnakého pohlavia. Často riešime ešte situácie diskriminácie, šikany, nenávistných prejavov. V týchto situáciách je problémom často nedôvera voči orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, a klienti či klientky sa nakoniec rozhodnú nezačať súdne konanie alebo nepodať podnet na trestné konanie. Obávajú sa, že nedosiahnu spravodlivosť. Je to problém celej spoločnosti, ale ešte viac znevýhodnených skupín, ktoré sa boja stigmatizácie. 

Z vašej skúsenosti, je nedôvera queer ľudí voči týmto inštitúciám na mieste? Vedia sa domôcť spravodlivosti?

Myslím si, že niekedy majú prehnané obavy. V skutočnosti som zažila prípady súdov, ktoré nijak negatívne neriešili napríklad transrodovosť klienta a predsudky neovplyvňovali ich rozhodovanie. Môže sa stať, že človek narazí na niekoho homofóbneho alebo transfóbneho na polícii či na súde, ale tieto orgány sa vo všeobecnosti snažia fungovať tak, ako by mali. 

Hovoríte, že je frustrujúce narážať na limity nášho právneho poriadku. Aj kvôli tomu ste šli do politiky, že ste mali pocit, že viete viac zmeniť?

To ste vystihli správne. Roky pracujem v poradni a snažím sa pomáhať ľuďom z komunity, no neustále narážame na mantinel, ktorý sa dá prekonať len zmenou legislatívy. Bol to jeden z dôvodov môjho angažovania sa v politike a ďalší bol, že sa ma to osobne týka a záleží mi na tom, aby sa situácia zlepšila. Silnejšie som to začala pociťovať, keď sa mi narodila dcéra, zmocnila sa ma väčšia potreba zmeny. Jedna stránka je legislatívna úprava a druhá vnímanie spoločnosti. Tieto dva rozmery spolu súvisia, sú to prepojené misky. Je preukázané, že v krajinách, kde sa prijali registrované partnerstvá, rástla aj miera tolerancie. Mojím cieľom je, aby spoločnosť vnímala dúhové rodiny ako svoju bežnú súčasť, nič zvláštne a aby sa ľudia inej rodovej identity alebo sexuálnej orientácie cítili viac v bezpečí a uznaní štátom, aby sa na Slovensku cítili dobre. Je totiž bežný jav, že odchádzajú do zahraničia. 

Mnohí sa o tému zrovnoprávnenia queer ľudí nezaujímajú, lebo sú heterosexuáli a netýka sa ich priamo. Ako ich presvedčíte, že je to dôležité? 

No, v prvom rade by malo byť cieľom nás všetkých žiť v spoločnosti, kde sa každý cíti jej rovnoprávnou súčasťou, kde sa cíti dobre a kde vie bezpečne rozprávať o svojej identite, lebo len taká spoločnosť môže fungovať súdržne a napredovať. Stretla som sa s tým, že veľa rodičov v mojom veku vníma svoje deti a uvedomuje si, že aj ich dieťa môže patriť do LGBT+ komunity. Rozmýšľajú, aký svet by chceli pre potomka, keby bol inej sexuálnej orientácie alebo rodovej identity. Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo šťastné, aby žilo v spoločnosti, ktorá ho prijíma. Keby sa nad tým zamyslelo viac ľudí, zmenila by sa podľa mňa aj verejná mienka.

Cez občianske združenie Dúhové rodiny sa snažíte upozorňovať na príbehy rodín, ktoré nie sú nijako právne chránené. Podľa odhadu na základe prieskumu agentúry Focus pre Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV je detí žijúcich na Slovensku v dúhových rodinách okolo 10-tisíc. Akými aktivitami sa dá na tieto deti a rodiny upozorniť? 

Časť aktivít nášho občianskeho združenia je zameraná na osvetu. To znamená, že sa jednak snažíme prinášať fakty do diskusie, ktorá je na Slovensku žiaľ zanesená množstvom mýtov a predsudkov. A na druhej strane sa snažíme priblížiť život dúhových rodín. Zdieľame teda momenty z našich životov a snažíme sa tak ukázať, že riešime rovnaké radosti a starosti ako akákoľvek iná rodina na Slovensku. Na dúhové rodiny teda upozorňujeme aj pootvorením dverí do našich životov. Pripravujeme tiež aktivity pre verejnosť, ako sú najmä diskusie. Plánujeme i prispieť k rozšíreniu detských kníh na našom trhu o také, ktoré ukazujú pestrosť rodín, ktoré na Slovensku žijú.

Ako vyzerá mimoparlamentná politika? Je to hlavne príprava na ďalšie voľby? Čo viete priamo ovplyvniť?

Je veľmi náročná, lebo v porovnaní s inými stranami nemáme toľko možností a priestoru, aby sme sa zapájali do diskusie. Jedna časť mimoparlamentnej politiky je reakčná, teda sa vyjadrujeme k aktuálnej situácii, ale snažíme sa prinášať aj nové témy, napríklad dekriminalizáciu marihuany. V rámci opatrení prijímaných pri riešení pandemickej krízy tiež opakovane komunikujeme napríklad náš pohľad na riešenie kompenzácií dopadov tejto krízy. Slovensko zatiaľ patrí medzi krajiny, ktoré na finančné kompenzácie prispievajú najmenej. To sa nám môže v budúcnosti rýchlo vypomstiť. 

Dlho to vyzeralo, že Progresívne Slovensko bude súčasťou novej vlády. Mali ste ambície byť jej súčasťou?

Ja som mala ambíciu získať hlavne mandát v parlamente, teda poslanecký post, chcela som sa sústrediť na oblasť spravodlivosti, ľudských práv a života LGBT+ ľudí. Chcela by som byť na očiach a neustále poukazovať na to, že je tu skupina ľudí, ktorú si dlhodobo nikto nevšíma a neadresuje jej problémy. Taktiež sa zameriavam na to, aby sme sa v oblasti demokracie a ľudských práv neodkláňali smerom k orbánovskému Maďarsku alebo Poľsku. To sú odstrašujúce príklady, kam, dúfam, neodbočíme. Ako právnička mám navyše skúsenosti s legislatívnym procesom, čiže viem moje skúsenosti využiť pri príprave návrhov zákonov. 

Je obava z poľskej cesty oprávnená? Môže sa život LGBT+ ľudí zhoršiť?

Nechcem znieť depresívne, ale mám isté obavy. Pozrime sa na zloženie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorého minister Krajniak je veľkým fanúšikom poľského fungovania, otvorene ho podporil. Sledujeme tiež dlhodobé diskusie o sprísňovaní interrupcií, Záborská sa už vyjadrila, že hoci sa jej to teraz nepodarilo presadiť, o šesť mesiacov sa pokúsi znova. Mám obavu, že sa to bude opakovať počas celého obdobia súčasnej vlády. Na druhej strane zloženie koalície dáva istú záruku, že nenastane to najhoršie. Strana Za ľudí a Mária Kolíková je pre mňa zárukou brzdy, rovnako strana SaS. Zatiaľ teda vnímam impulzy z niektorých rezortov, ako už zo spomenutého ministerstva práce, kde dostáva zabrať aj téma rodovej rovnosti. Neverím však, že by sme sa úplne vychýlili smerom k Poľsku. 

Je nejakým spôsobom v parlamente zastúpený hlas queer ľudí? 

Priamo podľa mňa nie, ale vnímam istú opozíciu voči konzervatívnym hlasov, je však malá. Nájdeme ju medzi poslancami a poslankyňami SaS, aj v klube OĽANO, ide však o jednotlivcov. Strana Za ľudí je rozdelená na liberálne a konzervatívne krídlo. Akákoľvek liberálnejšia téma býva prehlušená fašistami či Kuffom a jeho krídlom klérofašistov. Oceňujem, že sa dlhodobo ozýva Ondrej Dostál. Je svetielkom nádeje, keďže sa vždy otvorene stavia proti postojom útočne namiereným voči queer ľuďom.

Minister vnútra Naď povedal, že si želá, aby registrované partnerstvá boli len pre heterosexuálov. Do akej miery takýto výrok, raz vyslovený z úst politika, ovplyvní okamžite verejnú mienku?

Názory politikov majú veľký dosah, obzvlášť tých na najvyšších postoch, lebo dostávajú veľa priestoru. Neviem vám kvantifikovať, koľko ľudí presvedčí o svojom názore, ale asi to nestačí raz povedať. Keby sa to opakovalo, isto si to veľa ľudí osvojí a bude to komunikovať. Nerozumiem, prečo to minister povedal, obzvlášť, keď tento model skúsili v Grécku a už v roku 2013 Európsky súd pre ľudské práva jasne skonštatoval, že je to v rozpore s Dohovorom, ktorého je aj Slovensko zmluvnou stranou.

Na druhej strane pápež sa zastal zväzkov pre páry rovnakého pohlavia. To je veľká vec, lebo zastrešuje všetkých veriacich, aj tých, čo sedia v slovenskom parlamente. 

Bolo to veľmi dôležité a ovplyvní to celý svet, nielen Slovensko. Obzvlášť konzervatívne kruhy budú jeho posolstvo spochybňovať, ale už bolo vyslané do sveta a už sa, našťastie, nedá vziať späť. Nevedia zvrátiť, čo počul každý zo všetkých médií, a určite to ovplyvňuje vnímanie všetkých veriacich ľudí. 

Registrované partnerstvá boli aj súčasťou agendy strany SaS, no postupne z jej diskurzu táto téma vyprchala. Nebojíte sa, že časom vyprchá aj z vašej strany, z Progresívneho Slovenska? 

Verím, že kým v strane budem, tak nevyprchá. Dovolím si povedať, že je mojou životnou misiou, aby sa téma zrovnoprávnenia queer ľudí otvárala a nielen to, ale aby sa aj presadili zmeny. A cítim od kolegov a kolegýň v strane veľkú podporu. Sme na jednej vlne v tom, ako vnímame potrebu rovnoprávnosti v spoločnosti, ktorú považujeme za dôležitú pre napredovanie celej krajiny. Dosiahnutie zrovnoprávnenia queer ľudí tiež rovnako chápeme ako ľudskoprávny zápas. 

V zahraničí je mnoho politikov a političiek, ktoré otvorene o svojej inakosti hovoria. Na Slovensku je to, zdá sa, tabu. Vieme o politikoch, ktorí svoju sexualitu taja. Mali by sa oprávnene báť, že stratia preferencie a budú vylúčení zo spoločenského života?

Ťažko povedať. Nepoznám prípad, na ktorom by sme to vedeli demonštrovať. Nestalo sa, že by niekto otvorene začal hovoriť o inej sexuálnej orientácii a že by to malo negatívny dopad na preferencie. Možno by to nimi spočiatku zatriaslo a možno ani nie. Vieme o politikoch, pri ktorých je to verejné tajomstvo, a pýtam sa: čo by sa zmenilo, keby to už nebolo tajomstvom?

Možno sa boja, že by potom museli tú tému pretláčať, čo nie je jednoduchý boj.

Možno, ale obávam sa, že ich strach pramení zo zvláštneho zacyklenia sa. Všetci vieme, že na to, aby sa spoločnosť stala tolerantnejšou, musí čo najviac ľudí verejne komunikovať svoju identitu. Mnohí sa boja, lebo spoločnosť vnímajú ako homofóbnu a transfóbnu, a toto sa ťažko prelamuje. Mne bolo jasné, že keď do politiky vstúpim, musím otvorene o sebe hovoriť, aby sa niečo zmenilo. Verím, že raz sa pridajú viacerí a viaceré. Na Novom Zélande sa napríklad podarilo navoliť parlament, kde až desať percent jeho členov a členiek otvorene komunikuje svoju queer identitu.

Muselo byť ťažké rozhodnutie vystúpiť takto veľmi verejne za svoju sexualitu. Coming-out mnohých prebieha pred ľuďmi, pri ktorých sa cítia bezpečne, a vy ste to spravili pred neznámou masou ľudí.

Samozrejme, bolo to jedno z najťažších rozhodnutí, možno aj najťažšie. Musela som rozmýšľať, aké dopady to bude mať na mojich najbližších a dcéru, ktorá je pre mňa najdôležitejšou, nespravila by som nič, čo by jej ublížilo. Na druhej strane prevážilo, že ak chcem dosiahnuť zmenu, toto je správny krok, ako k tomu prispieť. Hoci som sa stretla s veľkým množstvom nenávistných reakcií a facebookového hejtu, počas uplynulých mesiacov som stretla aj mnoho skvelých ľudí, ktorí mi boli podporou, a cítim, že to bolo dôležité aj pre komunitu. Vnímala, že niekto konečne v politike hovorí o svojej sexualite bez zatajovania. 

O autorovi/autorke /

marekhudec27@gmail.com

Vyštudoval žurnalistiku na Masarykovej univerzite v Brne, štyri roky bol redaktorom denníka SME. Recenzie a články publikoval v rôznych magazínoch ako Kinema, Kinečko, Queerslovakia či Vlna, okrem toho vydal prozaickú fantasy knihu Prosté rozprávky, ktorá spája motívy z Dobšinského rozprávok s príbehom queer hrdinu. Okrem písania sa venoval produkcii, organizoval podujatia Kapitalks a literarnyklub.sk.