Lukas Oliver Lee: Kamaráti ma akceptujú a ľúbia takého, aký som, a preto mnohých z nich považujem za svoju rodinu

Lukas Oliver Lee má osemnásť rokov, pochádza z Bratislavy a študuje animáciu na strednej umeleckej škole. Vo voľnom čase sa venuje digitálnej kresbe, hudbe ale aj aktivizmu a podpore mladých trans ľudí, ktorým veľmi dobre rozumie. Tiež je totiž transrodová osoba.

V ktorej etape tranzície sa nachádzaš?

Mám zmenené meno aj rodné číslo a som už dva mesiace na testosteróne. Hoci sa identifikujem ako trans už od svojich šestnástich, až v septembri 2019 som konečne začal všade používať mužsky rod a nové meno. Momentálne zvažujem mastektómiu, ale ešte stále nie som stopercentne rozhodnutý, či ju chcem podstúpiť. Som v bode, keď je to najťažšie za mnou, čiže si môžem v pokoji vydýchnuť a uvažovať nad tým, čo ďalej.

Ako by si zhodnotil začiatok svojej tranzície?

Bol ťažký. Už len uvedomenie si, že som trans, bolo pre mňa veľmi náročné. Celkom dlho mi trvalo, kým som sa prestal cítiť zle za to, že od ostatných vyžadujem, aby ma volali inak ako dovtedy. Teraz je to už ale našťastie normálne.  Asi najťažšie bolo pre mňa všetko v rámci lekárskej a legislatívnej tranzície.

Len čo som dovŕšil osemnásť rokov, začal som chodiť po Slovensku a Českej republike a snažil som sa nájsť odborníkov, ktorí by mi vedeli pomôcť s tranzíciou. Hoci som mal kontakty od trans ľudí na Slovensku, stále mi do cesty padalo veľmi veľa prekážok. Lekári mi väčšinou nechceli veriť, pri každom vyšetrení som sa cítil ako kriminálnik, ktorého všetci spochybňujú. Musel som veľmi opatrne vyberať slová a veci, ktoré im poviem. Párkrát som aj zaklamal, lebo som vedel zo skúsenosti iných, že daný lekár ma pri čo i len najmenšom náznaku, že nie som stereotypný muž, pošle do kelu.

Ako čerstvo osemnásťročný som musel hľadať diery v systéme, aby som sa dostal k starostlivosti, ktorá je u nás veľmi nedostatočná.  Ani som netušil, aké ťažké bude nájsť jedného jediného psychiatra, ktorý by odo mňa pre papier na zmenu mena a rodného čísla na mužské nevyžadoval hysterektómiu. Všetok ten stres ma zavalil a trvalo hodnú chvíľu, kým som bol schopný konečne sa uvoľniť a užiť si všetky zmeny.

Myslím si, že by mi veľmi pomohlo, keby som na to vtedy nebol sám, keby som sa minimálne o všetkom viac rozprával a menej sa bál, že ľudí len otravujem.

Ako prijali rodičia a okolie tvoju tranzíciu?

Rodičom som to tajil ako dlho sa len dalo, hoci predtým som už mal coming outy ako bisexuál či lesba. Tentoraz to však pôsobilo oveľa strašidelnejšie. Nakoniec to však mama zistila a otcovi som to povedal. Mama bola celkom prekvapená, ale nikdy mi na to nič zlé nepovedala a je rada, že sa cítim lepšie. S otcom sa už vyše roka nerozprávam. Jeden z dôvodov je aj to, že hoci hral, že ma veľmi podporuje, snažil sa ma každú možnú chvíľu nenápadne od tranzície odhovoriť.

Na druhej strane moji kamaráti ma prijali veľmi rýchlo. Mám neskutočné šťastie a privilégium, že chodím na umeleckú školu, kde je naša komunita ako doma. Polovica našej triedy je súčasťou LGBT+ komunity a mám dokonca dvoch úžasných spolužiakov, ktorí sú tiež trans. Čiže kamaráti a spolužiaci ma od začiatku podporovali a akceptovali.

Aká bola tvoja podpora od okolia a v rodine?

Žijem s mamou a asi najväčší znak jej podpory je to, že mi nezakazuje tranzíciu. Nechápe úplne, prečo som, kto som, a čo to vlastne znamená, ale vidí, že nikomu neubližujem, tak ma nemá prečo zastavovať.

Keďže sa kamarátim väčšinou s ľuďmi z komunity, podpora od nich bola najvýraznejšia. Od začiatku sa všetci snažili oslovovať ma Lukas a mužským rodom, boli radi, keď sa mohli naučiť niečo nové o trans ľuďoch a veľmi rýchlo si na všetko zvykli. Najväčšiu podporu som mal od trans ľudí, či už to boli moji známi alebo ľudia v podpornej skupine. Vedel som, že sa na nich môžem spoľahnúť.

Obklopujú ma kamaráti, ktorí ma akceptujú a ľúbia takého, aký som, a preto mnohých z nich považujem za svoju rodinu.

Máš nejaký vzor alebo osobnosť ku ktorej vzhliadaš?

Mojimi vzormi sú väčšinou queer ľudia na Instagrame, ktorí sa snažia svojim sledovateľom pomáhať či už osobnými esejami, informáciami alebo radami.

Moji obľúbení sú @themilesmckenna, @yrfatfriend, @june.pilote, @ashhardell a @elierlick. Všetci sú queer, štyria z nich trans a každý a každá z nich mi veľmi pomohli akceptovať samého seba.

Stretol si sa niekedy s diskrimináciou v škole či v inej oblasti?

V škole iba okrajovo. Jeden rok sme spolu s dvomi spolužiakmi robili na súťaž dielo, ktoré sa zaoberalo transrodovosťou a nejaká učiteľka sa vraj bola sťážovať u riaditeľa, že naša škola nemôže podporovať takéto témy.

Každodenne sa však stretávam s rôznymi typmi diskriminácie. Najčastejšie sú to ľudia, ktorí po mne na ulici kričia, lebo na ich vkus nevyzerám dostatočne „normálne”. Nemusím ani nosiť nič dúhové, stačí len, že si okoloidúci nie je istý, či som muž alebo žena.

Raz mi jeden opitý pán v autobuse spravil desaťminútovú prednášku o tom, ako by som sa mal dať liečiť.

Stratil si priateľov preto, že si transrodová osoba?

Stratil som rodinu, nie však priateľov, lebo v období svojho coming outu som už bol obklopený hlavne komunitou.

Aj keď musím poznamenať, že keby som stratil kamarátov, neľutoval by som to, lebo ak je niekto schopný ukončiť so mnou priateľstvo len preto, že som iný, nie je to človek s ktorým by som sa chcel priateliť.

Aké máš plány v budúcnosti a čomu by sa chcel venovať?

Po strednej chcem pokračovať štúdiom strihu na VŠMU. Vždy ma bavila práca s filmom a myslím si, že ma pravé strih bude veľmi baviť.

Mám v hlave kopec nápadov a niektoré z nich by mohli byť v budúcnosti využité aj pre moju vášeň pre aktivizmus. Určite sa tiež chcem viac zaoberať aktivizmom  ako takým. Myslím si, že zostanem na Slovensku. Hoci mam dobrú angličtinu, Slovensko je krajina ktorá ma veľa chýb, hlavne keď príde na marginalizované skupiny, a preto by som tu chcel ostať a zmeniť situáciu, aby toľko ľudí nemuselo odchádzať.

Venuješ sa vo voľnom čase aktivistickej skupine FeedbaQ. Ako by si nám ju predstavil?

Mládežnícka skupina FeedbaQ sa venuje LGBT+ mládeži hlavne v Bratislave. Snažíme sa informovať verejnosť o problémoch a potrebách mladých LGBT+ ľudí, dať im hlas a taktiež celkovo rozširovať fakt, že LGBT+ ľudia existujú. Zúčastňujeme sa rôznych podujatí, protestov, pochodov, robíme komunitné stretnutia a prednášky a tiež sa zapájame do Živých knižníc, ktoré organizuje Amnesty International Slovensko.

Aké aktivity pripravujete v blízkej dobe?

Momentálne sa snažíme naberať nových členov, keďže sa ako skupina vyvíjame a chceme začať robiť viac ako len komunitné stretnutia či prednášky. Ešte nemáme úplne čistú víziu, ale všetci tvrdo pracujeme na tom, aby bol FeedbaQ lepší a viac aktívny.

Čo by si odkázal ľudom, ktorí prechádzajú tranzíciou?

Rád by som odkázal, že naša spoločnosť rada klame. Klame o tom, ako sme chorí, ako sme nemorálni, ako sme zlí. Klame o tom, ako má vyzerať trans človek, klame nás v tom, že nám hovorí, že musíme spĺňať kritéria nastavené cisrodovými ľuďmi, aby sme boli „dostatočne trans”.

Ak si trans, si trans. Nepotrebuješ byt sterilizovaný na to, aby si bol tým, kým si, aby si mal právo na lásku a akceptáciu. Tvoja identita je tvoja, nikto ti ju nemôže zobrať. Tvoja tranzícia je osobná, každý ju máme inak. Nemusíš mat hrošiu kožu, niekedy si treba posťažovať a poplakať. Nemusíš trpieť, aby si vedel že si tým, kým si.

Tranzícia je náročná, hlavne na Slovensku. Preto by som rád povedal, že ak si trans, ak prechádzaš tranzíciou, som na teba hrdý. Si silný človek, si naozaj silná osobnosť a všetci okolo teba, ktorí ťa nechápu a odsudzujú, nemajú pravdu. Ideš si za tým, čo potrebuješ, za tým, čo chceš. A to je krásne.

Byť trans je náročne, ale je to aj naozaj unikátny a krásny zážitok. Ak si trans, si krásny človek a si ľúbený a ľúbená. Ak nie rodinou a okolím, tak komunitou. Ak si trans, verím ti. Ak si trans, chápem ťa. Zaslúžiš si rešpekt. Zaslúžiš si lásku.

Lukasa môžete sledovať na Instagrame @hooboyitsme

Viac informácií o činnosti mládežníckej skupiny FeedbaQ nájdete na Facebooku @my.sme.feedbaq alebo na Instagrame @my.sme.feedbaq

Foto: Jakub Kováč

O autorovi/autorke /

jakub.kubo.kovac@gmail.com

Študent sociológie FIF UK, externý redaktor a fotograf magazínu QYS.