Marek Hudec: Chcel som napísať príbeh dvoch mužov, čo v slovenskej literatúre nie je tak časté

Marek Hudec (28) pochádza z Nových Zámkov. Skončil žurnalistiku na Masarykovej univerzite v Brne. Písal recenzie pre filmové magazíny Kinema a Kinečko, v Pravde a v Českom rozhlase absolvoval odbornú stáž. Od roku 2015 bol  redaktorom oddelenia kultúry v denníku Sme. Prvé poviedky publikoval v magazíne Inspire, v časopise Život a na internetovom projekte Drak sa vracia. Ceny získal v súťažiach Prečo mám rád slovenčinu, Slovensko, Mladá slovenská poviedka a O cenu Dominika Tatarku. V súčasnosti vydal svoju prvú knihu Prosté rozprávky, ktorá okrem iného zobrazuje rozchod gejského páru.

Koncom septembra si vydal knihu Prosté rozprávky. Čo ťa viedlo k jej napísaniu?

Boli tam tri motívy. Prvý motív bol pred pár rokmi, keď som v jednom kníhkupectve zahliadol novinku od Philipa Pullmana, ktorý predtým napísal napríklad Zlatý kompas. Slávny britský spisovateľ sa rozhodol oživiť a modernizovať známe rozprávky bratov Grimovcov. Tak som si knihu kúpil a potom som zistil, že on rozprávky vlastne neprerobil, iba štylisticky upravil. To je ale škoda, pomyslel som si. Potom mi napadlo, že v slovenskej hudbe zhruba pred dvoma rokmi prebehol folklórny revival. Objavila sa Katarína Malíková, vznikli Ĺudové mladistvá, boli to projekty, ktoré prerobili slovenské ľudové pesničky do niečoho moderného a uvedomil som si, že nič podobné neprebehlo v našej literatúre, kde máme bohatú zbierku Dobšinského ľudových rozprávok. A tretí motív bol, že som chcel napísať príbeh dvoch mužov, čo v slovenskej literatúre nie je tak časté.

Sú tam nejaké tvoje osobné skúsenosti? Koľko je tam Mareka?

Samozrejme, že som tam do istej miery prítomný, keďže obyčajne spisovateľ vychádza z toho, čo zažil. Je to ale zároveň fikcia na hrane fantasy a surealizmu. Nebudem skrývať, že som si prešiel ťažkým rozchodom, ktorý je základom príbehu. Zdalo sa mi,  že ľudia takýto rozchod, kde sa druhý partner úplne odcudzí a odmieta komunikovať, často nezažívajú. Myslel som si, žeby bolo zaujímavé to napísať.

Malo teda písanie teda katarzný účinok, ktorý si možno očakával?

Nič sa až také nezmenilo. Celý život som mal sen napísať knihu a som rád, že sa mi to podarilo, že som pri príbehu udržal pozornosť až do konca. S rozchodom, ktorý som v knihe popísal, som sa dlho vyrovnával a zvláštne je, že krátko potom, ako som knihu dopísal, som stretol súčasného priateľa.

Happy end. Skončil si žurnalistiku, tak si mal blízko k písaniu.

Najprv som chcel byť v detstve výtvarník, potom som zistil, že ma baví aj písanie. Vždy som písal rôzne hororové alebo detektívne príbehy a niekedy na konci základnej školy sme v škole dostali test zručností: aké povolania by sa mi najviac hodilo a vtedy mi vyšla žurnalistika na prvom mieste. Mal som predstavu, že budem stretávať zaujímavých ľudí a cestovať po celom svete.

A podarilo sa?

Áno. Od strednej školy som robil v školskom časopise, na vysokej škole som prispieval pre portál Kinema, stážoval v Českom rozhlase, manažoval študentské rádio. Potom som nastúpil do denníka SME, kde som takmer štyri roky pracoval v kultúrnej sekcii.

Ako ťažko bolo presvedčiť vydavateľa, aby vydal knihu s gej témou?

Nebolo to ťažké. Počas štúdií v Brne som dostal radu od vydavateľstva Host. Ak chceš začať ako spisovateľ, najprv musíš niečo dokončiť, hovorili mi. Nedokončené diela neponúkaj. Prosté rozprávky som dokončil pred rokom v septembri a z princípu som ich ponúkol najprv do vydavateľstva Host, ktoré knihu odmietlo. V ďalšej vlne som knihu som začať ponúkať viacerým slovenským spoločnostiam a veľmi rýchlo sa mi ozvali z Tatranu, takmer hneď odpovedali, že by sa so mnou radi stretli. Bolo to skvelé, lebo práve Tatran vydal predtým všetky tri zväzky Dobšinského a mal veľmi dlhú tradíciu. Riaditeľka pani Mládeková povedala, že sa jej veľmi páči rozprávkový motív a úprimnosť textu. O tom, že je to vlastne príbeh vzťahu dvoch chlapcov, sme sa ani nerozprávali. Celý čas sa mi s nimi spolupracovalo skvele.

Promujú to, že je to o rozchode medzi dvoma mužmi, alebo…

Na obal to skutočne nenapísali. Zrejme to nechceli cez gej motív odpromovať, čomu rozumiem. Dozvedel som sa, že keď si na knihu pýtali prostriedky z Fondu na podporu umenia, poslali im anotáciu, kde sa vzťah dvoch chlapcov spomínal. Nakoniec nedostali žiadnu podporu a zdalo sa im to zvláštne, lebo Fond im prvotiny zväčša podporil.

Čo sa stalo po vydaní knihy? Zmenil sa tvoj život?

Vôbec nie. Nemám pocit, žeby ma čakali fanynky, či fanúšikovia na ulici. Akurát mi spadol kameň zo srdca, že už je kniha v kníhkupectvách. Teraz už patrí ľuďom, ktorí si ju kúpia. Náklad je 1000 kusov, bol by som rád, keby sa to predal, zrejme by mi to dalo slobodu v tvorbe pokračovať. Mal som tiež ohromné šťastie na ilustrátora. Úplnou náhodou som v jednom časopise natrafil na tvorbu Košičana Martina Kolčaka, ktorému som navrhol spoluprácu ešte skôr, než som zohnal vydavateľstvo, páčilo sa mi, že jeho grafiky pripomínajú komiksy. Atmosféru príbehu dokonale zachytil, obálka je skvelá, zrejme budeme spolupracovať aj na ďalšej knihe. A sranda je, že sme sa osobne ešte stále nestretli.

Časť knihy si napísal formou listu hlavného hrdinu jeho priateľovi. Čo ťa k tomu viedlo?

Írsky gej spisovateľ Colm Tóibín napísal zbierku poviedok Prázdno rodiny a prvá poviedka bola napísaná týmto istým štýlom. Veľmi sa mi to zapáčilo a bola to vlastne prvá kniha, ktorú som po rozchode s expriateľom čítal. Celá moja kniha je o tom, že na začiatku, sa za záhadných okolností stratí partner hlavného hrdinu a podstatné je, že všetky listy sú pre človeka, ktorý neodpovedá. Dá sa to vnímať aj ako istú formu terapie.

Sú lepšie knihy s happyendom alebo bez?

Podľa mňa je to jedno, lebo čokoľvek sa stane, má to určité pozitívne, aj negatívne následky. Keď sa rozídete, tak  z toho bude človek smutný ale na druhej strane môže stretnúť lepšieho partnera alebo prejsť akousi vlastnou očistou.

Ako sa môžu čitatelia a čitateľky cítiť po prečítaní tvojej knihy?  

Je to uzavretý príbeh a záležalo mi na tom, aby jeho záver čitateľov prekvapil.

Tak ich necháme prekvapiť sa. Pracoval si ako novinár v celoštátnom denníku. Vedeli  o tebe že si gej?

Nestretol som sa s negatívnou reakciou, moji kolegovia to o mne vedia. V novinárskom prostredí nemám pocit, že by s tým mal niekto problém.

Zažil si aj niečo negatívne v živote v súvislosti s tvojou orientáciou?

Minimálne z hľadiska neslobody, ako spoločnosť vníma homosexualitu. Napríklad prvý priateľ mal problém držať sa na ulici za ruky. To už samo o sebe je hrozné, keď sa človek musí neustále skrývať a klamať svoje okolie.

Je situácia na Slovensku jeden z dôvodov, prečo odchádzaš do zahraničia?

Nie. Ja sa chcem vrátiť na Slovensko. Odchádzam do Švédska preto, lebo ma láka ešte na čas skúsiť žiť v inej krajine. Predtým som žil v Česku aj vo Francúzsku a ešte nemám 30 rokov, povedal som si teda: Teraz je správny čas ešte niekam vypadnúť, naučiť sa niečo nové. Nemám pocit, že by som sa na Slovensku ako gej musel báť na každom rohu, hoci vôbec to nie je ideálne. Môj priateľ je Aziat a držali sme sa na ulici za ruky v rôznych európskych mestách: v Štockholme, v Budapešti, v Česku, nikto sa na nás nepozeral zvláštne. No len, čo sme vystúpili z autobusu v Bratislave, začali na nás pokrikovať robotníci na stavbe. Mám pocit, že veľa ľudí tu gejov držiacich sa za ruky v živote nevidelo. Preto dúfam, že by mohlo vzniknúť viac podobných príbehov v popkultúre, aby ľudia pochopili, že sme súčasťou spoločnosti. Naša komunita závisí od väčšiny, lebo je nás štatisticky menej. Závisíme na tom, ako nás ľudia prijmú, aby nám uznali práva a pochopili naše problémy.

Ako dlho ste spolu s priateľom?

Rok, ale stretávame sa na diaľku. Teraz prichádza krok, že by sme mali žiť spolu v Štokholme.

Vedel by si odporučiť našim čitateľkám a čitateľom dobré LGBT knihy?

Daj mi tvoje meno je veľmi dobre napísaná kniha. Inšpiroval ma aj Patrick Ness, tiež píše spojenie fantasy a coming out príbehov. Páčila sa mi od neho kniha More than this – Niečo naviac, Odporúčam ešte diela od Michaela Chabona, Michaela Cuninghama, napríklad Telo a krv, to je skvelá kniha,  Armistead Maupin a jeho Tales of the city. Potom mi napadá ešte Alison Bechdel napísala dosť vtipný lesbický komiks Fun home a vymyslela Bechdelovej test, používa sa na meranie sexizmu v popkultúre.

Čo by si odporučil mladým queer ľuďom, nejakú životnú radu? Ako prežiť v tomto svete, či im aj kniha môže pomôcť?

Keď majú umelecké vlohy, nech to využijú, aby sme tu mali viac gej kníh, gej filmov, nech je to už súčasť našej kultúry, ako všetko ostatné.

Myslíš si, že by to pomohlo zmierniť predsudky v spoločnosti?

Samozrejme. Kultúra je odrazom toho, čo sa v spoločnosti deje. Kniha je umelecký prostriedok, ktorý nemusí mať až taký dosah, prečíta si ju 1000 ľudí a otázkou zostáva, či je to dosť. Chýba tu aj dobrý gej film. Mali sme tu Anjelov od Roba Švedu aj to je dobre dávno.  Neviem o žiadnom hudobníkovi, ktorý by prešiel verejným coming outom. Herci takisto. Všetci sa rozprávame o tom, ktorí politici svoju sexualitu taja ale verejne o tom nikomu nepovedia.

Máš ešte nejaké plány, čo sa týka písania?

Keď budem mať cielený popud, tak by som chcel urobiť pokračovanie. Ako som spravil Dobšinského, niečo podobné chcem vymyslieť s Bátoryčkou, čo je tiež súčasť nášho folklóru. Celý svet vie, že sme mali hroznú “upírku“ ako bol Dracula.

Bude lesba?

Uvidíme. Teraz, keď nebudem musieť písať do novín, tak chcem písať viac prózy.

Máš tipy ako sa ti dobre píše?

Prosté rozprávky som sa nútil písať po sobotách, hoci aj keď iba jeden odsek, len aby som z toho nevypadol, aby som si vypestoval istý návyk. Cez týždeň sa mi po návrate z novín už nechcelo písať, zostávali preto víkendy. Z písania sa nedá vypadnúť, ak v ňom máš disciplínu, ak máš naň daný pevný čas. Otvoríš dokument a ideš, už nad tým nerozmýšľaš.

Marek Hudec: Prosté rozprávky

Nečakaný rozchod s priateľom sa stáva zdrojom bolesti, ale aj naivného snenia nášho hrdinu. Opustený partner nedokáže pochopiť, že je koniec, a odpútať sa od muža, ktorý aj naďalej zostala preňho stredobodom vesmíru. Zažíva traumu a utápa sa vo fantazijných halucináciách, ktoré k ničomu nevedú. Milovanú bytosť uniesol vodník, a kým náš hrdina nepochopí celú pravdu a nezmieri sa s rozchodom, zostane v podobe zraniteľnej myši v moci černokňažníka. Nakoniec nájde spriaznenú dušu, ktorá mu sľúbi pomoc a spolu s ním sa vydáva do sveta slovenských rozprávok. Fantastická rozprávková púť po Slovensku ho zavedie tam, kam patrí, k rodine a k blízkym, ktorí ho spoznajú aj v premenenej podobe. Zisťuje, že motívy starých rozprávok neboli len vymyslené, ale mýtické bytosti existujú skryté pred zrakom bežných ľudí.

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.