Nina Vrbanová: Na Slovensku sme doteraz mali iba hŕstku výstav, ktoré by sa dali označiť ako queer

„Kurátor súčasného umenia pracuje so živým materiálom a živou situáciou, permanentne reflektuje jej vývin a smerovanie.“ Tak opísala svoju prácu Nina Vrbanová, ktorá je zároveň poverenou riaditeľkou bratislavskej Kunsthalle (KHB). V rozhovore nám okrem iného opísala queer umeleckú scénu na Slovensku, priblížila minuloročné rokovania s ministerstvom kultúry a predstavila projekty, ktoré KHB ponúka v dnešnej dobe vírusovej.

Čo je na práci kurátorky najťažšie?

            Špecifikom alebo skrátka niečím, čo odlišuje kurátorskú prax od iných profesií, je rozhodne rozsah a jedinečnosť znalostí v danej oblasti. Ťažko povedať, či je to zároveň najťažšia a najzložitejšia vrstva tejto práce, na to asi univerzálnu odpoveď nenájdeme. Kurátor výstav či teoretik súčasného umenia musí byť s predmetom svojho záujmu – svojej profesie v neustálom kontakte. Potrebuje skutočne rozsiahly, širokospektrálny a vždy aktuálny prehľad o tvorbe umelcov a tiež dianí vo svete umenia. Nie je to práca ani typ poznania „od – do”.

            Kurátor súčasného umenia pracuje so živým materiálom a živou situáciou, permanentne reflektuje jej vývin a smerovanie. Okrem samotnej umeleckej produkcie k práci nutne potrebuje ľudí – umelcov ako partnerov do dialógu, pre spolupráce na výstavách a podobne. Teda potrebuje vzťahy a živé kontakty. Práve na ich báze často vznikajú tie najlepšie výstavné projekty a reflexie, inovatívne, odvážne, kreatívne v zmysle akčnej spolupráce medzi umelcom a kurátorom.

Avšak živý kontakt s umeleckou scénou môže byť paradoxne aj kameňom úrazu. V tom tkvie jeden zo základných rozdielov medzi kurátorom súčasného umenia a kurátorom zbierok.  

Pracovali ste už na výstave s queer tematikou?

            V mojom pracovnom portfóliu takúto výstavu zatiaľ nenájdete, ale patrí medzi zvažované, respektíve plánované. Na Slovensku sme doteraz, žiaľ, mohli vidieť iba hŕstku výstav, ktoré by sa dali plnohodnotne označiť ako queer. Spočítali by sme ich pravdepodobne na prstoch jednej ruky. 

Spomeniem nedávnu Queer Stories (2018 – 2019) v bratislavskom tranzit.sk alebo spoločnú výstavu fotografov Petra Janáčika a Filipa Jurkoviča pod názvom Zartheit (2009) v bratislavskej Open Gallery. Určite aj viaceré samostatné prezentácie autorov ako Peter Janáčik, Anna Daučíková, ranný Andrej Dúbravský alebo Kristián Németh by sme mohli takto tematicky rámcovať.

Samotný pojem „queer umenie” však vyžaduje širší kontext výskumu a aj –  pragmaticky povedané – objemnejší materiál. U nás táto agenda zatiaľ neprebehla a aj v teoretickej reflexii sa pojem „queer umenie” používa skôr s istou rezervou, ako čosi importované zo západnej umenovedy, čo ale tu doma zatiaľ nenachádza autentickú odozvu alebo autonómny silný prúd. Určite by veci pomohol rozsiahlejší výstavný projekt, ktorý by našich – pomerne solitérnych – autorov dostal aspoň do stredoeurópskeho kontextu tejto témy.

Máte obľúbených umelcov, ktorí vo svojich dielach zachytávajú život LGBTI komunity?

            Bližší a osobnejší vzťah v tejto oblasti mám nateraz asi iba k tvorbe už spomínaného fotografa Petra Janáčika. Jednak preto, že je to dlhoročný rodinný priateľ, jednak pre povahu najmä jeho ranej tvorby, ktorú mám v živej pamäti. Najmä v 90. rokoch a potom aj okolo roku 2000 rozvíjal (trochu anachronicky vzhľadom na blížiace sa nové milénium) klasickú čiernobielu analógovú fotografiu, ktorej dominovali dnes už historické žánre portrétu, aktu a podobne.

Paradoxne voči dejinám umenia sa Janáčik zaoberal mužskou krásou, povedala by som až esencialitou mužskej krásy a telesnosti, ako ich poznáme azda len z románu Thomasa Manna.

Dúha na fasáde budovy 2019, Foto: Archív KHB

Minulý rok exministerka kultúry Ľubica Laššáková zrušila granty pre LGBTI projekty. Kunsthalle následne niekoľko mesiacov žiarila dúhovými farbami. Ako vznikla táto iniciatíva?

            Osvetlenie fasády sídla KHB, teda Domu umenia, v centre mesta vnímame nielen ako reklamný či atraktivizačný prvok, ale opäť aj ako možný priestor vyjadrenia kultúrnych hodnôt.

Keď sa konali prvé protesty Za slušné Slovensko a Námestie SNP v Bratislave bolo zaplavené občanmi, svietili sme na znak spolupatričnosti vo farbách slovenskej trikolóry. Keď ministerstvo kultúry škrtlo podporu vlastnému kultúrnemu segmentu – LGBTI komunite, rovnako na znak spolupatričnosti sme zasvietili vo farbách dúhového spektra. Takmer celý náš tím vtedy signoval aj podporné stanovisko, ktoré sme ako štátna kultúrna inštitúcia medializovali. Dodnes som za to úprimne hrdá na svojich kolegov a kolegyne, bolo to nečakané a skvelé. 

            KHB je štátom zriadená verejná inštitúcia, a cíti sa byť preto súčasťou stavu a obrazu kultúry na Slovensku. Kto iný, ak nie práve štátne organizácie, by mal chrániť kvalitu, demokraciu a diverzitu umenia a kultúry? Práve z titulu verejnoprávnosti je to naša spoločná úloha.

Dnes sú už viac ako dva mesiace po voľbách, fasáda Domu umenia svieti načerveno k výstave rómskej autorky Emílie Rigovej, ktorá je inštalovaná v priestore LAB. Optimisticky dúfam, že dúhu na fasáde už nebude nutné znova zapínať.

Kunsthalle sa minulý rok objavovala v médiách často po tom, ako ministerstvo kultúry výrazne zoškrtalo váš rozpočet a chcelo v jej priestoroch zriadiť Kreatívne centrum. Odpoveďou bola iniciatíva #StojímpriKunsthalle, do ktorej sa zapojili aj mnohé osobnosti. Pomohol práve tento krok naštartovať ďalšie rokovania s ministerstvom? Ako sa zmenilo fungovanie KHB od tohto roku?

            Dôležité sú tu dva kľúčové momenty, o ktoré sa celý čas hralo a ktoré sa podarilo docieliť. Tým prvým je právna subjektivita, teda identita KHB ako KHB. Od januára tohto roku už organizácia vystupuje vo všetkých vzťahoch navonok aj smerom dovnútra pod vlastným menom.

Druhým momentom je sídlo organizácie v Dome umenia, na čo mala a má prirodzený historický nárok. Povahu či úroveň stretnutí s ministerstvom kultúry pod bývalým vedením na tieto témy by som už radšej nekomentovala a ponechala minulosti. Po šiestich rokoch veľmi zložitého fungovania získala inštitúcia svoje meno a svoj domov, a to je dobré, to je perspektíva.

            Viditeľná zmena zvonku bude zrejme viac citeľná až časom, keď sa zavedú všetky potrebné interné procesy, na ktorých pracujeme aj teraz počas pandémie. Sú to pomerne nudné, ale pre budúce fungovanie a stabilitu organizácie dôležité veci, ako organizačný a pracovný poriadok, interné smernice, pripojenie na štátnu pokladnicu a podobne.

Začiatkom roka sme interný tím rozšírili o nové administratívne pozície a dúfame, že v dohľadnej dobe prídu na rad aj tie odborné. Napríklad aj riadiaca pozícia by sa mala konečne na základe konkurzu oddeliť od tej kurátorskej, čo určite prinesie vyššiu špecializáciu a aj reálnu koncentráciu na kvalitu a dynamiku výstavného programu. 

Aký máte názor na nové zloženie výboru pre kultúru a médiá?

            Priznám sa, že túto informáciu som popri pracovnom vyťažení zachytila skôr okrajovo. Jednu vec ale jednoznačne možno konštatovať z rozloženia síl vo výbore, a rovnako tak zo situácie v rezorte kultúry vôbec. Nemáme o to ako spoločnosť záujem, nepovažujeme segment umenia a kultúry za významnú či dokonca silovú hodnotu. Samozrejme, je to jedno obrovské mínus tohto národa.

Ani pred voľbami sme o kultúre nepočuli vôbec nič, doslova sa tipovalo, kto by tak mohol byť adeptom na ministra či ministerku kultúry. Osobne si myslím, že pokiaľ svet umenia a kultúry na Slovensku nevygeneruje politické reprezentácie z vlastných radov, situácia sa nezmení.

Koronavírus preniesol umenie do online priestoru. Čo ponúka Kunsthalle v tomto období? 

            Pravdepodobne žiadna z organizácií nebola na takúto zvláštnu situáciu pripravená a chvíľu trvalo, kým sme sa adaptovali. V prvom rade sme sa usilovali aktívne komunikovať prebiehajúce výstavy. Tam sme ale prirodzene limitovaní obrazovou, textovou a video dokumentáciou, ktorá nie je nekonečná, a predsa len nenahrádza skúsenosť s umením v živej realite. Na rozdiel od iných klasických galérií, KHB nemá pod strechou rozsiahle zbierky, ktoré by v digitálnej podobe mohla sprístupňovať a propagovať. Zamerali sme sa teda na tú oblasť, ktorá je nám vlastná, a teda na súčasnú – živú umeleckú produkciu.

            V rámci online kampane #UmenieNaNule? sme vytvorili niečo ako TV kanál resp. videoseriál, v ktorom súčasní slovenskí vizuálni umelci zostávajú v kontakte s publikom, komunikujú svoju aktuálnu tvorbu a hovoria o možných perspektívach umenia v karanténe.

Taktiež sme nútený home office využili na koncentráciu v odbornej oblasti a publikovali celú sériu blogov z pera interných zamestnancov, ktoré sa tiež zaoberali otázkami novej situácie umenia online v širokých súvislostiach, napríklad aj z kurátorskej praxe. Chceli sme sa tak zapojiť a prispieť do celospoločenskej diskusie s akcentom na vizuálne umenie a jeho osobitosti. Tiež sme sa inšpirovali západnými inštitúciami a výnimočne ponúkli divákom na voľné stiahnutie všetky publikácie z doterajšej produkcie KHB.

Foto: Boris Németh  

O autorovi/autorke /

dominica.chrastova@gmail.com

Ellise; Lilith//lyrics/