Operný spevák a herec Marek Haščák: Nič neskrývam a na nič sa nehrám

Autor textu: Matej Somr / Foto: súkromný archív

Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2019.

Keď vaše hobby a práca idú ruka v ruke. Tým sa môže málokto pochváliť v dnešnej dobe. Medzi šťastlivcov radíme aj operného speváka a herca zo Štátneho divadla v Košiciach, Mareka Haščáka. Tohto sympatického, šarmantného muža očaril divadelný svet natoľko, že sa stal jeho neoddeliteľnou súčasťou každodenného života. 

Každý z nás má nejaké sny a ciele. Niektorí ich nasledujú hneď od začiatku a niektorí zas  až neskoršie prídu v podstate na to, čo chcú od života. Marek, ako sa u teba zrodila myšlienka stať sa operným spevákom a zároveň hercom? Ako si začal?

Od detstva som nikdy nemal také ambície a sny a určite som chcel robiť všetko ostatné, len nie stáť niekde na javisku, spievať operu a hrať nejakú postavu. Dokonca som ani tento žáner nikdy nepočúval. Asi do mojich 18-tich rokov som vážnu hudbu neznášal. V mojom prípade to prišlo ako blesk z jasného neba. Asi ako 18-ročný som započul  z rádia na vrátnici mojej strednej školy, kde som trávil dosť veľa času s vrátnikmi, hlas Lucianna Pavarottiho ako spieva Schubertovu Ave Máriu pre jubilantov. Od toho dňa ma ovládla posadnutosť operou a hlavne Pavarottim. Mojou hlavnou vášňou v tom čase boli prioritne kazety s nahrávkami tohto majstra a často som potajme skúšal spievať v sprche. Vtedy sa v mojom vnútri zrodila myšlienka stať sa profesionálnym operným umelcom. Od daného okamihu to išlo ako keby samé od seba. Začal som navštevovať súkromné hodiny spevu u rôznych profesorov, účinkoval v rôznych amatérskych a kostolných zboroch až jedného dňa bol vyhlásený konkurz do opery, respektíve do divadelného zboru. Moje nohy ma tam totižto zaviedli a odvtedy som tam.

Aké podmienky by mal človek spĺňať, ak by sa rozhodol ísť smerom divadelného  umenia?

Ťažko hovoriť o nejakých podmienkach. V každom prípade by mal mať človek istý herecký talent, dar či už hlasu alebo hrať na nejaký nástroj.  Okrem toho, podľa mňa je to istý druh rehole alebo celibátu. Nie je to práca ako každá iná. Pre mňa  to znamená isté poslanie a službu. Človek, ktorý to chce robiť ju musí milovať a určite sa to nedá robiť a ísť do toho s vidinou peňazí. Pretože práve táto oblasť nepatrí medzi povolania, kde by človek zarábal obrovské peniaze.  Keď to človek chce robiť, musí byť dostatočne exhibicionista a silná osobnosť. Je potrebné dokázať znášať všetky tie úskalia ako pohyblivú pracovnú dobu, časté zájazdy a služobné cesty. V neposlednom rade je to skôr večerný, respektíve nočný spôsob života. Predstavenia sa hrávajú väčšinou večer, ktoré sa končia aj okolo 22.30.

Čo znamená byť pre teba hercom?

Dosť ťažko povedať. Ja už to nijako extra nevnímam. Ide to ako keby ruka v ruke s operou a spevom a to sa jednoducho od toho nejako očakáva. Človek musí byť aj trocha presvedčivý a vedieť hrať tu danú postavu a rolu, ktorú si vyžaduje dielo a zároveň splniť predstavu samotného režiséra. Nedá sa len postaviť na javisko ako stĺp a pekne spievať. To už by sme hovorili o inom žánri či koncerte. Ale k tomu sa dostaneme postupne. 

Podľa všetkého musíš byť veľmi flexibilný človek, keďže treba sa vo veľkej miere zžiť so svojou rolou a prispôsobiť sa jej osobnosti. Je to pre teba až taká malina, alebo občas zápasíš s danou úlohou, ktorú dostaneš?

Áno, pri vžití sa do rôznych úloh sa samozrejme vyžaduje vysoká dávka flexibility a istého exhibicionizmu. Nie je to vždy až taká malina, ako by sa to mohlo zdať na prvý pohľad. Niekedy to aj mňa stojí veľkú dávku energie, driny, nervov a sústredenia, aby som sa herecky našiel v niektorých postavách. Niekedy je potrebné sa stotožniť s predstavou režiséra, ktorá sa nemusí vždy zhodovať s mojou predstavou, ale našťastie doteraz sa nám vždy podarilo nájsť tú pomyselnú zlatú strednú cestu. Vždy sa to s menším alebo väčším úsilím dá zvládnuť.

Mnohí z nás môžeme mať mylné predstavy o tom, čo znamená byť hercom a spevákom. Čo všetko takáto práca obnáša? 

Človek musí byť pripravený aj na určité situácie, keď sa chce vybrať na hereckú dráhu. Napríklad, že pracovná doba je maximálne pohyblivá. Sú dni, keď sa skúša a spieva, tak hodinku či dve dopoludnia, alebo popoludní. Inokedy  zas nastanú situácie, že je dopoludnia náročná skúška choreografie na novo pripravovanú operu a večer je iné pomerne náročné predstavenie. 

Koľko predstavení máš už za sebou?

Ťažko povedať koľko predstavení už mám odohraných. Nikdy som to nejako nepočítal, ale už to bude niekoľko stovák. Totižto, v divadle som od roku 2001 a keď zoberieme do úvahy, že každý rok máme minimálne 3-4 premiéry, plus nejaké koncerty, zájazdy a približne 2-3 predstavení do týždňa, tak mi to vychádza, že už je to možno 500 a viac. 

Popíš ako prebieha ten proces od zrodu toho, čo budete hrať, cez nácviky až k finálnemu vystúpeniu? 

Celý proces trvá približne tri mesiace, kým dostaneme noty a začneme sa učiť texty. Chodíme na skúšky, kde to s nami náš Zbormajster stále dookola skúša. Hrá na klavíri, aby sme sa to naučili presne intonačne a rytmicky a samozrejme, aby sa človeku dostali do hlavy mnohokrát ťažké cudzojazyčné texty. Keď už to máme ako tak zvládnuté, príde režisér a choreograf, a začínajú skúšky na javisku so sólistami a režisérom.. Keď už je to nacvičené, tak prídu skúšky s dirigentom a orchestrom. Pomaly sa to začína všetko spolu lepiť a musí sa to naskúšať tak, aby to fungovalo aj po režijnej, scénickej a hudobnej stránke. Následne nás čakajú skúšky v kostýmoch, všetky tie kulisy, svetlá, efekty a podobne. Hneď na to príde týždeň hlavných a generálnych skúšok a potom nastupuje prvá a druhá premiéra a už to konečne môžu vidieť a počuť aj diváci. 

Ak sa nemýlim, tak v operách ide o spojenie herectva a spevu. Avšak, je asi za potrebné občas sa naučiť nejakú choreografiu. Čiže si čiastočne aj tanečníkom?

Áno, presne ako hovoríš. Opera je spojenie hudby a pohybu. Opera je vlastne zhudobnená dráma a je tam určite potrebné, aby interpret mal aspoň základné pohybové a herecké vlohy i skúsenosti. Samozrejme, ak si to daná opera vyžaduje a ak sú také požiadavky od režiséra. Pokiaľ je potrebná i pohybová vložka, tak o tú sa stará choreograf, ktorý k tomu prispôsobuje tanečný štýl a kroky. Čiže je potrebné mať aspoň akú takú kondíciu a fyzickú silu. Mne osobne sa stalo, že som v jednej opere musel chodiť na chodúľoch alebo nosiť na rukách partnerku, ktorá bola rovnako ťažká ako ja a zároveň bolo potrebné ešte spievať.

Hrávaš len čisto v rôznych operách, alebo ťa máme možnosť uvidieť aj v inom divadelnom žánri? 

Čo sa týka mňa, tak prioritne vystupujem a účinkujem vo všetkých operných predstaveniach. Tiež hrávame aj operety. Dokonca som už účinkoval aj v muzikáli, ktorý sme u nás hrali a tiež v pár rozprávkach, ktoré sme mali naštudované pre malých divákov.

Ktorá operná hra ti najviac prirástla k srdcu a prečo?

Čo sa týka opier, ktoré mám najradšej, veľmi ťažko sa mi odpovedá na túto otázku po toľkých odohraných predstaveniach. Mohol by som povedať, že vždy je to tá opera, ktorú práve skúšam. Ale je pravda, že mojimi srdcovými operami sú opery od Verdiho a Pucciniho. Milujem operu Nabucco, Rigoletto, ale aj Bohému a Toscu. 

Určite si sa mal možnosť stretnúť s viacerými významnými osobnosťami na divadelných doskách.

Čo sa týka veľkých mien a osobností, s ktorými som mal možnosť stáť na tom istom pódiu, môžem menovať napríklad Petra Dvorského, José Carerasa, Petra Mikuláša alebo speváčky ako Ľubica Rybárska alebo Jolana Fogašova a mnoho iných.

Máme ťa možnosť uvidieť len v Štátnom divadle v Košiciach, alebo občas zavítaš aj do iných slovenských miest?

Som hlavne zamestnancom Štátneho divadla v Košiciach. Čiže to znamená, že som hlavne na doskách tohto divadla, ale taktiež som pravidelným hosťom Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde účinkujem v niektorých operách. Aspoň raz či dvakrát za sezónu hosťujeme aj na doskách v historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave. Takže občas si zaspievam aj tam. Tiež nás čaká začiatkom budúceho kalendárneho roka hosťovanie s našim Košickým divadlom aj v Pražskom Stavovskom divadle.

Marek, teraz sa trošku tak priamejšie opýtam. Ty ako človek nemáš problém so svojou orientáciou. Kedy v podstate u teba prebehol Coming Out? Bolo to ešte predtým, než si sa vybral na dráhu operného speváka, alebo sa to stalo počas tvojho pôsobenia v divadle? Ako ťa napríklad berú tvoji kolegovia a známi?

Nie, nikdy sa mi nestalo, aby som mal v práci alebo kdekoľvek inde problémy kvôli svojej orientácii. Práve naopak, vždy mi hovorili, že ma obdivujú a skláňajú sa pred tým, aký som a pred mojou odvahou o tom rozprávať a že sa nebojím a nehanbím za to. Myslím, že aj kvôli tomu ma majú kolegovia a ľudia v mojom živote oveľa radšej. Nič neskrývam a na nič sa nehrám. Môj coming out prebehol pomerne neskoro a vlastne to prišlo až v mojich začiatkoch pôsobenia v Štátnom divadle. Vtedy som zisťoval, že sú viacerí ľudia ako som ja. Vedú úplne normálny život a vôbec sa nemusím sa za to hanbiť aký som.

Tvoja profesia evidentne vyžaduje mnoho tvojho času. Aj napriek tomu si určite rád urobíš chvíľku pre seba. Čo vtedy najradšej robíš? 

Áno, moja profesia, respektíve moje hobby a práca v jednom, si vyžaduje dosť veľa môjho času. Keď mi predsa len trocha času zostane, tak strašne rád športujem, veľa chodím do prírody, milujem turistiku, bicyklovanie, rád chodím a obdivujem historické pamiatky a ak je to čo len trocha možné, tak sa snažím tráviť čas na dedine u rodičov odkiaľ pochádzam. Milujem práce okolo domu a záhrady a strašne rád sa starám o zvieratá. To je môj veľký koníček a niečo čo mi ešte zostalo z detských a študentských čias.

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.