Partneri Roman a Danko: Homosexualita za socializmu neexistovala

Roman má 51 rokov Danko 55 rokov. Už 26 rokov spolu žijú ako partnerský pár. Známi
sú svojimi blogmi, kde sa vyjadrujú k spoločenským udalostiam, aj k situácii LGBTI ľudí na
Slovensku, ale aj svojimi receptami. Ich blog Varíme s Medveďmi je jedným z najčítanejších
na Denníku N. Recept na dlhodobý vzťah majú veľmi jednoduchý a rýchly: Obaja partneri
musia chcieť byť spolu. Porozprávali sme sa s nimi o tom ako sa im žilo ako gejom za
socializmu, o liečbe na psychiatrii, o ich vzťahu, o tom prečo by raz chceli uzavrieť životné
partnerstvo.

Banská Štiavnica versus Bratislava

Roman sa narodil v Banskej Štiavnici, v malom mestečku na strednom Slovensku. Má
dvoch súrodencov, pričom jeho dvojča je tiež gej. Tam absolvoval gymnázium, dostal sa sa
na vysokú školu poľnohospodársku do socialistického Bulharska. Školu nedokončil, keďže
už vtedy začal riešiť niektoré veci, ktoré na sebe pozoroval a nevedel si s nimi rady.
V súčasnosti pracuje v knižnom vydavateľstve na obchodnom oddelení, stará sa
o kníhkupcov.
Danko je Bratislavčan, narodili sa tam aj jeho rodičia, sú bratislavská rodina. Keď mal
15 rokov, tak sa z ich rodiny stala klasická neúplná, pretože jeho otec odišiel. Musel sa starať
o brata, sestru a chorú mamu. Vyštudoval vysokú školu ekonomickú. Od malička vnímal, že
jeho orientácia je iná, myslel si, že je určite iba jeden na zemeguli, že to bude musieť riešiť
inak.

Homosexualita v socializme neexistovala

Danko aj Roman si prečítali o gejoch a lesbách a ako to s nimi je prvý krát tesne po
revolúcii v časopise Mladý svet, ktorý vychádzal v Prahe. „Napísalo im do redakcie veľmi
veľa ľudí. Boli sme takí osamelí všetci.“, hovorí Danko. Dodáva, že homosexualita
v socializme neexistovala. V Bratislave bol oficiálne jeden homosexuál, Vlásenka z Novej
scény. Známa bratislavská postava, už vtedy mal „100 rokov“. Nosil zafarbené vlasy
divokými farbami a obrovské vyčesané účesy, chodil vo farebných oblekoch a to bol jediný,
ktorý bol verejne známy. „Ostatní neexistovali. Žiadny coming out za socializmu neexistoval,
hovorilo sa, že len západná imperialistická spoločnosť nechutná hnusná vyrába také veci.
Socialistický človek nie je homosexuál.“, tak vnímal tú dobu Danko. Samozrejme v tom
období homosexuáli boli a mali aj sexuálny život, dodáva. Vtedy sa veľa gejov a lesieb
ženilo a vydávalo, to bolo najjednoduchšie riešenie života. Danko si spomenul na školenia za
socializmu, čo býval taký malý sexuálny oddych od domova. Na jednom školení bol krásny

muž, všetky dievčatá čo tam boli, mali potrebu sa s ním skamarátiť. A Danko sa ani nesnažil
a zoznámili sa s ním. On mu stále rozprával ako si musí zobrať sestru jeho manželky, lebo
budú rodina, že to bude super, o orientácii sa nebavili. Bol ženatý, mal tri deti. Potom sa
stretli aj v meste na pive, raz to Danko nevydržal a povedal mu „Ale vieš ja nie som na
ženy.“ Vtedy sa všetko zlomilo a začal mu ten muž rozprávať, ako je nešťastný v
manželstve, žeby chcel niekoho s kým by mohol aspoň občas byť. „Moji rovesníci sa všetci
skoro oženili, a to bolo až hrozivé ako sa oni vtedy snažili aspoň niečo urvať.“, spomína
Danko. Žili životy na štýl filmu Skrotená hora. Danko si hneď povedal, že od začiatku svojho
„homosexuálneho života“ nebude spať so ženatými chlapmi, to neprichádza do úvahy, chcel
si založiť vzťah. Danko nemal traumu z toho, že je gej, ale mal ťažký život, lebo sa od mlada
staral o rodinu. Musel sa zaoberať vecami, ktoré jeho spolužiaci na vysokej škole neriešili.
Nemali peniaze, chodil v jedných teniskách rok a pol, a to bol socializmus. Keď boli deravé,
kupoval si do nich igelitové sáčky. Dnes je Danko závislý na topánkach. Vyrastal s mamou,
sestrou, bratom. Bol starší súrodenec, takže taký otec rodiny v tom čase. To, že je gej, si
nechal pre seba, s nikým to neriešil. Prví ľudia, ktorí o tom tušili boli jeho kamaráti z vysokej
školy. Nemali s tým žiadny problém, len mali potrebu mu niekoho nájsť, keďže boli
popárovaný, a on s nimi chodil sám. Ale nikdy im nerozprával o súkromných zážitkoch s
mužmi, ktoré mal. O miestach, kde sa stretávajú v Bratislave homosexuáli sa dozvedel tak, že
robil balet pre mestský kultúrny úrad. Má vyštudovanú aj choreografiu, len nemá štátne
záverečné skúšky. Chodil na tanečné semináre, kde mal aj svoj prvý zážitok s tanečníkom
z Banskej Bystrice. On mu povedal, kde v Bratislave sú tie miesta. „Napríklad to bol hotel
Savoj, tam bol bar kde sme chodili. Pri Kačacej fontáne, kaviareň Luxorka, tam sme
chodievali viac, bol to lacnejšie.“, spomína Danko. V Luxorke sa zoznámil so svojim prvým
dlhodobejším partnerom. On mal 43, Danko 23. Miesta tam nebolo veľa, takže stačilo sa
opýtať:“ Môžem si prisadnúť?“ Ten muž pozval Danka na oslavu svojich narodenín, ktorá
bola o týždeň. On tam prišiel a prespal tam. Boli spolu pol roka. „Mňa potom zobrali na
vysokú školu ekonomickú a on potom povedal, tak už si študent a už budeš mať onakvejšie
príležitosti, v podstate ma vytesnil zo svojho života“, uzatvára Danko. Dlho nikoho potom
nehľadal, bol z toho nešťastný.

Liečba averzívnou „terapiou“

Roman zas počas socializmu viac riešil svoje homosexuálne zameranie. Absolvoval
liečbu, ktorá ho skoro zabila. Bol osamelý chlapec zo Štiavnice, kde o téme nebolo chýru.
„Len krčmové reči a srandy boli na ružovú tému, ale inak si nikto živého homosexuála
nevedel predstaviť“, konštatuje Roman. Od ranného detstva cítil, že niečo nie je v poriadku,
len to nevedel pomenovať. Páčili sa mu skôr chlapci. Na strednej škole si uvedomil, že to
bude asi problém. Skúšal to aj so ženami, v 18-tich mal vzťah s dámou, ktorá bola oveľa
staršia. Myslel si, že by to s ňou mohol vyjsť, ale overil si, že to nepôjde. V 1986-tom
Roman zmaturoval, išiel na vysokú školu do Bulharska, kde sa veľmi trápil. Našiel tam aj
svojho prvého partnera. „Vytvorili sme zaujímavý vzťah, ktorý trval asi rok. Bol dosť
vášnivý, dosť zvláštny, ja som sa trápil, vyčítal si to, lebo stále som si myslel, že normálny
model je muž – žena, deti, rodina“, smutne spomína Roman. Vtedy si povedal, že s tým musí
niečo spraviť, tak sa zveril svojmu otcovi. Jeho otec nebol zlý človek, ale bol to vodič na
technických službách, ktorý absolútne nevedel čo s tým. On bol z tých, čo si robili srandu
z takýchto vecí. „Bol v šoku, matka tiež.“. vraví ticho Roman. Chceli to riešiť, tak išli za
psychologičkou do manželskej a predmanželskej poradne do Žiaru nad Hronom. V poradni
bola milá, príjemná pani, ktorá o problematike netušila. Roman sa vrátil z vysokej školy,
prerušil štúdium, prepadol silným depresiám, na nič sa nevedel sústrediť. Psychologička mu
dala kontakty na psychiatrickú kliniku na Mickiewicovu vo Fakultnej nemocnici v Bratislave,
kde existovalo sexuologické pracovisko. Prijali ho do liečby. Bol tam zavretý tri mesiace,
v 1988-tom. Diagnózu mal sexuálna deviácia, číslo 302, druhá bola abnormne psychopaticky

štruktúrovaná osobnosť, a potom to bola neuróza. V tom období sa tam neliečil nikto iný ako
Roman. Podľa Danka, liečenie absolvovalo viacero ľudí, niektorí si vzali aj život. Celá terapia
sa volala averzívna a nemala ďaleko od liečby alkoholizmu. Vtedy sa verilo, že príťažlivosť
pre osobu rovnakého pohlavia súvisí s istou závislosťou, ktorá sa dá liečiť podobným
spôsobom ako alkoholizmus. Roman sa o odbornú stránku liečby až tak nezaujímal, pre neho
bolo dôležité, aby to zafungovalo. Terapia spočívala v tom, že doktor pichol Romanovi
injekciu, ktorou ho donútil aby zrelaxoval. „,Do toho sme si rozprávali mantru, ktorou sa mala
vyvolať averzia voči rovnakému pohlaviu. Predstaviť som si mal situáciu, že som so svojím
partnerom, že sme obaja nahí, že sa hráme atraktívnu sexuálnu hru, že sa cítime dobre,
bezpečne, sme v miestnosti kde sme sami, je nám to príjemné. Naraz sa otvoria dvere,
vchádza niekto cudzí, nepríjemný, neznámy, ktorý nás vyruší. Mal som sa vcítiť do pocitu
trápnosti, že sa dopúšťame niečoho zlého, niečoho nesprávneho.“, opisuje s hrôzou Roman.
Tri mesiace takto nacvičoval každý deň. K tomu bral medikamentóznu liečbu, čo boli
neuroleptiká, čo brali alkoholici, mali ešte dotvoriť pocit odporu. A po tej inštruktážnej
terapii mal Roman doma pokračovať ďalej. A tak prišiel domov, ešte s pocitom, že sa mu
darí, že prestal na to myslieť. „Hovorili mi, že časom si nájdete nejakú partnerku. Treba si
vybrať veriacu partnerku, ktorá nie je taká „žhavá“, ktorá je viac submisívna. Spravíte si deti
a potom budete žiť spolu ako priatelia v tom manželstve.“, krúti hlavou Roman. Vedeli, že sa
nevylieči. V cvičeniach Roman pokračoval doma, jeho pocit frustrácie sa veľmi zhoršoval.
Mal nepríjemné prejavy, prudko dychčal, na rukách mal silné kŕče, prestal spávať, normálne
reagovať. Dodnes má spánkový problém, aj keď je to už oveľa lepšie. „Bolo mi strašne zle, to
vnútorné napätie sa nedalo zniesť.“, hovorí Roman. V Štiavnici dochádzal za svojim
psychiatrom, ktorý sledoval ďalší postup. Sťažoval sa mu, že to nevydrží a on na to: „Veď
toto sme chceli vyvolať vo vzťahu k Vášmu zameraniu… aby som sa cítil čo najhoršie, preto
to volajú averzívna terapia.“, vysvetľuje Roman, ktorý už potom prestal trénovať. Bolo mu
všetko jedno, ale zastaviť sa to nedalo. Preto toľko ľudí končí po terapiách samovraždami.
Roman sa skúsil zamestnať, zase odišiel na maródku. Na konci už len sedel doma a kýval sa
z jednej strany na druhú. „Až kým som samozrejme nepojedol s veľkou radosťou všetky
lieky, čo som mal.“, dokresľuje svoj stav Roman. Prebral sa na áre v Žiari, našiel ho brat na
záchode, siahol si na druhý breh. Zobrali ho potom do Kremnice do ďalšieho programu na
psychiatrii, a ten bol dosť tvrdý. Tam bolo všetko pomiešané, alkoholici, neurotici,
psychotickí pacienti. V tom strašlivom prostredí sa dostal do stavu, že chcel ísť domov.
Doktorka ho prepustila pod podmienkou, že absolvuje skupinovú psychoterapiu v Kroměříži,
kde bolo špecializované pracovisko na liečbu neuróz a psychóz. Bál sa ísť opäť na liečenie,
nakoniec súhlasil. Na skupinovej psychoterapii ho pomaly z toho dostali. Vyhodili mu všetky
lieky, ako nepotrebné. Prvýkrát mu niekto povedal „ Počuj prestaň vymýšľať, buď taký aký
si, ži si takým životom, aký chceš. Ty sa sám môžeš rozhodnúť, či budeš sexuálne aktívny
alebo nie, ale už sa nikdy neprerábaj ani nič podobné, začni sa mať rád takého aký si.“,
spomína Roman. V polovici liečby prišla za ním mama, kričala na doktora. Bála sa, čo mu
budú ľudia robiť, keď tak bude žiť. Doktor jej povedal „Vy sa musíte zmieriť s tým, že on je
taký aký je a musíte ho mať rada takého aký je, proste to ináč nepôjde.“ A ona bola prvá, čo
povedala Romanovi „ A čo som ja niekoho zabila, že som spáchala nejaký zločin, aby som sa
hanbila pred ľuďmi, pred svetom. Ona to nakoniec veľmi dobre zvládla. Tých 26 rokov čo
sme s Dankom spolu, tak on v podstate je jej druhý syn. Ona mu posiela košele, na tak veľkú
postavu to bol vždy problém kúpiť. „ opisuje ich vzťah s mamou

90. roky

V 90. roku odišiel Roman do Brna, tam už začal žiť v v rámci komunity. Vznikol síce
Ganymedes, ale situácia LGBT ľudí bola identická s tou za socializmu. Chodieval do
komunitnej skupiny, ktorú viedla doktorka Bartová, hovorili o nej ako o matke „buzerantov“.
V tej skupine sa stretávali rôzni doráňaní ľudia. V Brne boli podniky Korzo, piváreň Belová,

to bolo zmiešané aj s hetero. „Tam sa diali aj násilné veci, naháňali nás, lebo ono mnoho
z našich ľudí, vie byť aj nápadných, keď chcú dať najavo, že sú iní, často z recesie“, spomína
Roman . A tiež tam bol Sklípek u Richarda, ktorý vznikol ešte koncom 70. rokov. Vtedy im
tam chodili policajné razie, to už však Roman nezažil. Tam sa žilo v takých kultúrach, kde sa
ľudia navštevovali. Na návštevu prišli viacerí k nejakému konkrétnemu našincovi,
spoločensky sa zabávali, aj sex tam bol. Boli to také klebetárne. Dávali si aj zo srandy ženské
mená, ako, Slonica, Zlatica, Zámečníková. Danko dodáva, že aj v Prahe existovali kluby,
ktoré boli verejne známe, a nikoho iného do nich nepustili, iba ľudí, ktorí patria do komunity.
Bol v oboch, jeden sa volal T klub, druhý U voka, a tam sa išlo len cez dvere na zvonenie
a keď nemali so sebou niekoho koho poznali, tak sa tam nedostali.
Roman po roku odišiel nespokojný z Brna, chcel zázemie, spamätával sa z  liečenia, bol
veľmi úzkostlivý, to trvalo aj desať rokov. Vrátil sa do Štiavnice, kde sa zoznámil s jedným
chlapcom vďaka malej komunite v Banskej Bystrici. Roman začal byť otvorený, čo sa týka
svojej orientácie, rozprával sa o tom aj s bývalými kolegami zo zamestnania. S tým chlapcom
boli odvážni vo svojej naivite, vodili sa v meste za ručičky. „A potom som si to dosť odsral.
Bolo to kruté, tí ľudia mi dali dosť pocítiť, že toto nie normálne.“, s trpkosťou v hlase hovorí
o Štiavničanoch. V rámci verejnoprospešných prác vyberal mýto pri vstupe do historického
centra. Ľudia si tam z neho robili srandu, pískali na neho, keď mu platili poplatky, hovorili
mu „na moja“, vykrikovali na ulici, cmukali, nadávali. Jeho triedna učiteľka zo základnej
školy, keď ho videla, tak prešla na druhú stranu ulice. Tí najväčší opilci, si pri ňom odpľúvali.
„ Väčšinou som sa tváril, že to nepočujem, že to nevidím, ignoroval som tých ľudí, ale bolo to
veľmi ťažké obdobie, aj keď mi dosť dlho trvalo, kým som im odpustil,“ vraví Roman.
Napísal o tom aj úspešný blog.
Danko sa neskôr v 90. rokoch rozhodol, že si nájde partnera. Podal si inzerát do Avíza,
kde bola napodiv aj rubrika on hľadá jeho. Inzeráty sa tam uverejňovali pod značkou a on si
potom mohol ísť vyzdvihnúť odpovede do kancelárie. Mal možno 40 stretnutí. Niektorí na
stretnutie ani neprišli. Raz vycestoval do Karlových Varov. Dlho si s tým mužom písali.
Vtedy nebol internet, neboli mobily, pevné linky boli problém, Dankova mama, nikto o tom
nevedel. „Prišiel som tam, zoznámili sme sa, dva dni sme spolu strávili, povozil ma po
Karlových Varoch, a potom sme sa už nikdy nevideli,“ hovorí Danko. Bol to však prvý
človek, ktorý mu povedal, že jeho rodičia to o ňom všetko vedia, že je vyoutovaný. Predtým
takých ľudí nepoznal. Po návrate z Karlových Varov sa však vyoutoval aj on. Mama sa ho
vtedy opýtala, kde vlastne bol. Tak jej povedal kde bol, mama sa rozplakala. „Ja som to mal
už pripravené. Už som bol dospelý zarábajúci muž, tak som jej povedal, že som nikoho
nezavraždil, ani drogy neberiem, všetko je v pohode, a v podstate to tak nejak prešlo“,
spomína Danko.

Kedy začali spolu chodiť a tvoriť rodinu

Romana s Dankom zoznámil spoločný priateľ, s ktorým sa dodnes stretávajú. Zoznámili
sa v Karlovke v kulturáku a začali spolu chodiť na diskotéke v Dome Lodníkov. Danko tam
prišiel na neúspešné rande na inzerát, mal škoricové sako, ktoré si sám ušil zo závesu. Roman
mal zelené sako, čo mu mama ušila. „Ja som ho dobehol, ako odchádzal. Dal som sa s ním do
reči a v podstate som ho zbalil.“, chváli sa Roman. Smiali sa, tancovali, prvýkrát Roman
vyhral v tombole becherovku a čokoládového zajaca. Alkohol spolu vypili a čokoládového
zajaca Roman venoval Dankovi, sa mu topil v rukách. Ich spoločný kamarát ich zavolal,
nech idú k nemu. On šiel spať do kuchyne a ich zavrel do izby. Druhý deň takí vyklepaní,
išli do cukrárne Lukulus. „Tam sme si dali rum a kolu ako vyprošťováka a vtedy sme sa
dohodli, že budeme spolu chodiť. Roman mi dal jaspisové srdiečko.“ vraví Danko, ktorý si
nebol istý a povedal Romanovi, že si ho zoberie vtedy, keď si bude istý, že budú spolu. Po
roku sa nasťahoval Roman k Dankovi. Dva roky bývali s mamou, bratom a jeho frajerkou,
takže tam bola dusná atmosféra. Keď sa im v práci polepšilo, zobrali si hypotéku a kúpili si

trojizbový byt v Devínskej novej vsi, kde žijú dodnes. Svoje partnerstvo aj symbolicky
spečatili. Mali spoločenskú akciu, na ktorej bolo pár najbližších kamarátov a kamarátok.
Tam predniesli sľuby. Vymenili si hematitové prstene. Uvarili vegetariánsku večeru, upiekli
tortu. Potom ešte robili dve veľké párty na výročie uzavretia vzťahu. Po 20 rokoch
spoločného života v dome kultúry v Devínskej Novej Vsi urobili oldies party. V programe
mali napríklad brušnú tanečnicu, ich kamarátku, ktorá vystupovala v Národnom divadle
v Egypte. Po 25 rokoch, minulý rok, znovu urobili party, kde boli aj tanečný majstri tanga,
ktorí ho tam prišli ukázať.
Danko a Romana už dlho spolu tancujú tango Argentína. Prihlásili sa na kurz
s kamarátkami, až im tanečný majster povedal, keď sa dozvedel, že sú pár „Budete tancovať
spolu, baby si nájdu partnerov.“ Chodievajú teraz tancovať na Manderlák, vidno ich vo
výklade z ulice ako tancujú, ľudia sa pristavujú a pozerajú, že čo tam robia, smejú sa Danko
s Romanom. Čo sa týka rodiny Danko vraví: „My máme obrovské množstvo priateľov,
máme sociálny kontakt, rodina je súdržná, zo súrodencami chodíme na výlety, s ich vnukmi.
Brat si asi s manželkou adoptuje dieťa, tým že vlastne rodičia už nie sú, tak my budeme
trochu plniť funkciu starých rodičov pre to dieťa, niekto im s tým musí pomôcť. My sme
naozaj jedno dieťa vychovali, môjho brata, pretože sme ho dostali na starosti v najhoršom
čase, keď bol v puberte. „, pýši sa Danko.

Ako píšu blogy

Aj keď sa nepovažujú za aktivistov, Danko a Roman sú známi aj tým, že píšu blogy.
Komentujú aj spoločenské udalosti, aj situáciu LGBTI ľudí, ale tiež prinášajú
prostredníctvom svojich blogov chutné recepty. Píšu ich oddelene, každý napíše čo chce.
„Naposledy sme spoločne napísali blog, ktorý bol vlastne dôvodovou správou k návrhu
dodatkov k občianskemu zákonníku Natálie Blahovej, ktorým chcela zlepšiť situáciu párov
rovnakého pohlavia.“, vraví Danko. Bol to vlastne list poslancom, ktorý celý prečítala
v Národnej rade. Vyjadrili tam i myšlienky o tom, že tak ako neznášajú, keď sa šliape po ich
právach, neznášajú keď sa šliape po právach veriacich a iných ľudí. Roman napísal, to čo
považoval za najdôležitejšie: „Registrované partnerstvo nie je liberálna agenda, je to v zásade
konzervatívna agenda, nič iné, pretože práve ide o tú konzervu, že chceme mať vzťah
oficiálne. V mnohých krajinách registrované partnerstvá presadzovali aj konzervatívni
politici“. Danko doplnil v tom liste, že „jeden z najnezmyselnejších argumentov odporcov
partnerstiev je ten, že prečo máme podporovať partnerstvá homosexuálov, keď sú
promiskuitní, keď majú viac HIV. No hádam práve preto máme urobiť všetko, aby tie vzťahy
boli podľa možností trvalé a usporiadanejšie.“ Romanovi sa viac páči koncept životných
partnerstiev, aj ako manželstiev. Vraví, že manželstvo je tak sprofanované, tým všetkým čo
sa okolo dialo, aj referendom, takže ho nepovažuje až za takú výhru. Životné partnerstvá by
moli mať svoju váhu, ale jednoznačne si myslí, žeby mali byť dostupné aj pre heterosexuálne
páry.
Čo sa týka varenia a receptov, ktoré zverejňujú na blogoch, každý varí sám. Nezávisle
píšu a fotia, aby sa nepohádali. Z reakcií okolo zisťujú, že ich recepty mnohí poznajú. Roman
spomenul, že jeho kamoška išla na návštevu na východ k partnerovej rodine. Jeho mama im
pripravila pohostenie, Romanovej kamoške sa zdal recept povedomý, tak sa jej spýtala odkiaľ
ho má. A ona nato, že číta na smečku Varíme s medveďmi. Keď, kamarátka povedala, že sú
jej kamaráti, hneď sa na nich vypytovala a prijala ju do rodiny.

Čo by odkázali mladým LGBT ľuďom

Podľa Danka, nech si mladí ľudia užijú detstvo a mladosť, naozaj sa nemusia nikam
ponáhľať na všetko je dosť času. Roman dodáva, že človek má byť otvorený tomu čo má
prísť, a vtedy to príde. Napriek tomu, že žijú spolu dlhé roky, nie sú moralisti. „Ja si myslím,
že všetci našinci nech sú akí sú, všetci patria k nám. Sú to naši ľudia a ja som nikdy nikoho
neodcudzoval a nebudem odcudzovať a ja si dokonca myslím, že človek by si mal svoje odžiť

najprv a len potom sa rozhodovať o veciach, len si má dať pozor a byť opatrný.“, vraví
Roman. Obaja majú pocit, že sa to predsa len zlepšuje. Za pravdu im dal tohtoročný Pride,
pretože si pamätajú ako to bolo pred 5 – 6 rokmi, keď išli na petržalskú stranu, keď skončil
Pride. Prišiel jeden z organizátorov, ktorý im povedal, prosím, schovajte si všetky dúhové
veci. Neodchádzajte odtiaľto po jednom, ak sa potrebujete niekde dostať, máme tu autobusy,
ktoré vás odtiaľto odvezú. „Tento rok ako to vyzeralo? Však my sme išli starým mestom preč
a v každej krčme viali dúhové vlajky, a sedeli tam pomaľovaní. To bol väčší zážitok ako ten
pochod, celé mesto bolo dúhové.“, uzatvárajú rozprávanie.

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.