Richard Stanke, Foto: P. Pilc

Richard Stanke: Queer ľudia nechcú nikomu z práv uberať, chcú len rovnaké možnosti ako ostatní

Richard Stanke (1967) je dlhoročným členom Činohry SND. V súčasnosti ho môžete vidieť v inscenáciách Fanny a Alexander, Elity a ďalších. V televízii sa objavil napríklad v skvelom seriáli HBO Pustina alebo v seriáloch DelukseMinistri. Hovorí, že coming-outom si prešiel v 90. rokoch. Tolerancia k menšinám podľa neho na Slovensku akoby prechádzala sínusoidou. V rozhovore pre QYS hovorí, ako prežil jarnú karanténu, čo znamenala pre kultúru a ako referendum za rodinu pohlo diskusiou o právach queer ľudí.

Všetkých sa nás dotkla karanténa. Ako ste vy prežívali jar 2020, keď sa zavrelo divadlo?

Nevydržím len tak sedieť doma a nič nerobiť, preto sme si hneď na začiatku karantény s kolegami vymysleli nejakú činnosť. Cez stream sme čítali deťom a dospelým ukážky literatúry. Čítali sme každý deň, na obed dve hodiny a potom večer. Bolo skvelé, že sme si tým zachovali určitý režim a stretávali sme sa pravidelne dva mesiace. Medzičasom som sa venoval ešte rozhlasovým projektom a dabingu.

Stratili ste príjem z divadla?

Dostávali sme len základný plat, aj to znížený. Treba si však uvedomiť, že v Slovenskom národnom divadle ani základné platy nie sú také vysoké, ako si mnohí predstavujú. V súčasnosti práve nakrúcam pre TV JOJ seriál Delukse, ktorého výroba sa posunula z jari. Myslím si, že treba byť pripravený na nečakané situácie.

Keď sa zavreli hranice, uviazli ste na Slovensku? Rodinu máte v Česku.

Boli sme v spojení aspoň telefonicky a čakal som, kým sa hranice opäť otvoria.

Dotkla sa ťažšie niektorých vašich kolegov hercov pandemická situácia?

Dotkla sa väčšiny ľudí pracujúcich v kultúre. Ak nemali ušetrenú rezervu, doteraz sa s tým boria. Hoci, čítal som vyjadrenia odborníkov z Čiech a Rakúska, že pri predstaveniach v divadle alebo na koncertoch vážnej hudby je riziko prenosu choroby minimálne. Tieto akcie sa nemôžu hádzať do jedného vreca s diskotékami a inými podujatiami, pri ktorých je riziko väčšie. V divadle sme do júna nehrali žiadne predstavenia, v lete ich bolo málo a teraz sa opäť sprísnili hygienické opatrenia. Umelci a kultúra sa z pandémie budú dlho spamätávať a mnohých to môže úplne položiť, myslím si.

Boli ste kritikom bývalého vedenia ministerstva kultúry. Zvláda to súčasné situáciu lepšie?

Z môjho pohľadu je málo akčné. Nemám presné informácie, no z reakcií kolegov z iných profesií sa mi zdá, že súčasná ministerka tápe, nevidím jej jasnú víziu. Aj keď sa zdvihla vlna hejtov na profesiu umelcov počas pandémie, ministerka zostala ticho a umeleckej obce sa, pokiaľ som postrehol, nezastala. S tým, že si niektorí vo vláde neuvedomujú dôležitosť kultúry, nič neurobíme, to je vec ich rodičov a školstva, že ich k tomu neviedli. O to priebojnejšia by však mala byť ministerka. A my jej radi pomôžeme, ak bude ona vedieť, ako. Môžeme sa rozprávať s ministrom financií, ba s premiérom, o dôležitosti umenia, a to hlavne v období storočnice Slovenského národného divadla. Prežilo rôzne totalitné režimy aj krízové roky a bolo by hanbou, keby neprežilo práve stú sezónu a nevytvorili by sa žiadne nové inscenácie.

Z viacerých zdrojov počuť, že divadlo už nezvláda vyplácať faktúry.

Tým, že sa lístky na predstavenia predávali mesiace dopredu a diváci potom chceli späť peniaze za tie, čo sa neuskutočnili, divadlo ich už nezvládalo vyplácať, a nieto ešte financovať ďalší chod. Nie som ekonóm divadla, nevidím do hĺbky situácie, ale takto nám to bolo prezentované. Nevieme, či budeme mať v tejto sezóne peniaze na nové inscenácie, či nebudeme hrať len to, čo je už odpremiérované.

Dlhé roky ste patrónom Filmového festivalu inakosti. Ako súčasná vláda podľa vás reflektuje život LGBT+ komunity?

Súčasná vláda? To závisí asi od názorov konkrétnych ministrov, no necítim veľkú zmenu oproti predchádzajúcej. Terajší kabinet len nastúpil na pohodlnú vlnu: bez toho, aby vyriešili túto otázku a vzali by tým zbraň kritikom práv menšín, politici tému vyťahujú vtedy, keď sa im to hodí: pred voľbami či v krízových situáciách.

V minulosti ste hovoril, že coming-out pre vás v divadle nebol zložitý, v divadle to nikto neriešil.

Je veľmi dôležité, aký okruh ľudí máte okolo seba. Nezáleží na tom, v akej profesii pracujete, hoci v umeleckom prostredí je to určite jednoduchšie.

Zažili ste niekedy negatívne zážitky vzhľadom na vašu sexualitu?

Otvorene nikdy, takéto veci sa však asi riešia hlavne za chrbtom.

V zahraničí sa hovorí, že keď sa herec otvorene hlási k inej sexuálnej orientácii, hneď si ho zaškatuľkujú v istom type rolí.

Viete čo, ja si nespomínam, že by som bol vôbec niekedy obsadený do roly homosexuála. Je to však vec, ktorú by som i tak nevedel ovplyvniť, jedine tým, že by som tú rolu prijal alebo nie. Neviem, či mi kvôli tomu niekedy ušli nejaké postavy, a nezaoberám sa tým. Všeobecne sa nezaoberám tým, čo neviem ovplyvniť.

V Novej Cvernovke je v súčasnosti výstava o histórii queer komunity. Ako ste sa vy cítili za socializmu?

Videl som ju pred týždňom. Za socializmu som bol malý chlapec, vtedy som to neriešil. Coming-out som zažil až po revolúcii, v 90. rokoch, a hoci ani vtedy nebola ideálna situácia, ja osobne som cítil uvoľnenie. Začalo sa viac cestovať, prichádzali ľudia zo zahraničia, zmenila sa atmosféra. Tolerancia k menšinám ale vždy závisí od spoločenskej atmosféry, ako sú nastavené médiá a – bohužiaľ – aj predstavitelia vlády.

Máte pocit, že sa za posledných desať rokov situácia zhoršila? Aj kvôli referendu za rodinu?

Neviem, či sa zhoršila, možno skôr prečistila. Niektorí, ktorí sa predtým k téme inakosti nevyjadrili, boli nútení povedať svoj názor. Ukázalo sa, kto kde stojí. Šokuje ma napríklad, že Boris Kollár, ktorý žije nie práve tradičným spôsobom, sa pozastavil nad PRIDE-om, vraj nevie svojim deťom vysvetliť, prečo sa dvaja muži držia za ruky. To je problém jeho samého, jeho výchovy a vzdelania, že im to nevie vysvetliť.

Pre politikov je to možno aj taká imidžová, mačistická vec, odsudzovať homosexualitu.

Keď niekto rozpráva niečo len preto, že tým získa politické body, hovorí to veľa o jeho charaktere a morálke. To je horšie ako keď vám niekto priamo povie negatívny názor.

Báli ste sa niekedy hovoriť o svojom súkromí? Mnohí gejovia a lesby sa otvoria pre kamarátov, ale od verejnosti si držia odstup.

Nechcem o svojom súkromí hovoriť, to je pravda. Je to moja záležitosť, nemusím s tým oboznamovať celé Slovensko. Ja tiež neviem o živote iných bežných obyvateľov, prečo by oni mali vedieť o mne? Keď chcel bulvár písať o mojom súkromí, často sa ma naň ani priamo nespýtal, len vytiahol staré vyjadrenia z iných rozhovorov a prezentoval ich za svoje. To mi pripadá ako hrubá neprofesionalita.

Nezdá sa novinárom, že je to tabu, a boja sa to opýtať?

Opýtať sa môžu a keď človek odpovedať chce, odpovie.

Keď sa Petra Pellegriniho spýtali na jeho sexuálnu orientáciu, bol z toho škandál.

Záleží aj na tom, ako je otázka položená. Sexualita je intímna vec každého človeka, a keď o tom niekto hovoriť nechce, je neslušné sa na to pýtať. Ani ja sa nepýtam ľudí na ich intímny život, sú hranice slušnosti, ktoré by sa nemali prekračovať. Novinár, ktorý robil rozhovor s Pellegrinim, si mohol najprv zistiť, či sa o tom rozprávať chce.

Na Slovensku máme už desať rokov PRIDE, ale stále nemáme registrované partnerstvá, hoci v iných krajinách je to štandard.

Stále neprebehla riadna verejná diskusia s fundovanými odborníkmi. Verejnosť žije v mylnej predstave, že homosexuáli sú promiskuitní a zhýralí, ale je to len obraz, ktorý prezentujú médiá. Mnohí a mnohé žijú bežným, slušným životom a práve kvôli stereotypom o tom nechcú hovoriť. 

Možno to väčšinovú spoločnosť nezaujíma. Žijú si svoj život, zakladajú si rodiny, práva menšín pre nich nie sú podstatné.

To je dobré, ak ich to nezaujíma. Ich sa registrované partnerstvá ani netýkajú. Queer ľudia im nechcú niečo brať, chcú len také isté práva ako oni. Možno nejakou kampaňou by sme to mali všetkým zrozumiteľne vysvetliť. Diskusia sa však zvrhla na to, že sa idú kradnúť deti, a iné nezmysly. To bol aj cieľ niektorých politikov. Tak ako chceli vzbudiť strach z utečencov, vymysleli si strach z rôznych menšín. Sú to naozaj len klamstvá.

Uvažovali ste nad tým, kde končí vaša rola umelca a kde začína aktivizmus? Keď ste sa často vyjadrovali k spoločenským otázkam, cítili ste sa ako aktivista?

Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Ja som v prvom rade občanom tohto štátu. Aj keď sa k niečomu vyjadrím a štve ma to, vyjadrujem sa k tomu ako občan. To, že si ma niekto stotožní s mojou prácou, za to nemôžem.

Báli ste sa niekedy, že to ublíži vašej kariére?

Nebál, a ani som nad tým takto nerozmýšľal. Aj keby som sa zamýšľal, neovplyvnilo by to moje konanie. Sú dôležitejšie veci než kariéra. Keby sa človek neustále bál, asi by nespravil vôbec nič.

Text: Marek Hudec

FOTO: P. Pilc, archív Richarda Stankeho

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.