Róbert Gábriš, ilustrácia, QYS

Robert Gábriš: Zaoberám sa sociálno-kritickým umením, hlavne rómskou komunitou, problematikou identít tela, etnicity, nacionality, ale aj LGBT a queer komunitou

Robert Gábriš (1986) je súčasný vizuálny umelec, ktorý vystavuje po celom Slovensku,ale i v zahraničí. Vyštudoval Akadémiu umenia vo Viedni, kde aj v súčasnosti pracuje a žije so svojím mužom Lukášom. Vyučuje anatomickú kresbu v rôznych inštitúciách a školách kreslenia. Vo svojej tvorbe rozoberá rôzne spoločenské témy, o ktorých sa v spoločnosti dostatočne veľa nehovorí.

Aké boli tvoje umelecké začiatky?
S kresbou a grafickým dizajnom som začal na Strednej umeleckej škole v Trenčíne. Ďalej som pokračoval v štúdiu na VŠMÚ v odbore scénografia. Po úspešnom ukončení bakalára, som chcel zmeniť prostredie a nastúpil som na Akadémiu umenia vo Viedni, kde som našiel voľnosť vo svojej tvorbe, čo mi na slovenskej škole chýbalo.

Prečo práve Viedeň?
V prvom rade mám veľmi rád nemčinu a chcel som ňou častejšie komunikovať. Často som chodil do Viedne a vedel som, že sú tu veľké výstavy a umenie je tu super. Odišiel som hlavne kvôli štúdiu. A našiel som tu svoju rodinu. Žijeme spolu s mužom Lukášom a jeho rodinou, ktorá ma prijala.

Si vizuálny umelec. Ako by si sám seba v rámci svojej profesie charakterizoval?
Som kresliar. Mám veľké šťastie, že sa môžem kresbe venovať naplno. Zaoberám sa kresbou a používam ju ako médium na témy, ktoré v umení rozoberám. Kresba nie je v popredí, ale proces kreslenia je pre mňa veľmi dôležitý. V konečnom dôsledku používam kresbu na niečo iné. To iné je koncept a téma, o ktorej chcem rozprávať. Zaoberám sa sociálno-kritickým umením, hlavne rómskou komunitou, problematikou identít tela, etnicity,
nacionality, ale aj LGBT a queer komunitou. Vo všeobecnosti pracujem s rôznou problematikou tela v spoločnosti alebo v nejakom priestore.

Následne sa kresba dostáva do pozadia, pretože na základe kontextualizácie témy a konceptu vzniká, čo vytvorím a to mi poskytuje priestor na dialóg s publikom. To je najdôležitejší bod môjho vystavovania. Kresba vytvára priestor, aby sme ho otvorili pre všetkých a pre všetky rôzne otázky. Niekto múdry povedal, že neexistuje žiadna sprostá otázka, ale existuje iba sprostá odpoveď. Presne o tom je moja práca. Dávam priestor všetkým, aby sa mohli pýtať na veci, ktoré nie sú známe v spoločnosti alebo veci, ktoré známe sú, ale sú politicky a spoločensky zakrývané a ignorované. Ľudia v nich nedostávajú priestor, a ak tak negatívny.

Napríklad rómska komunita je zobrazovaná negatívne spoločnosti, či už v slovenskom, rakúskom, alebo celoeurópskom kontexte. Ja a ďalší iní rómski umelci sa snažíme tento obraz o nás korigovať. My sme asi prvá generácia Rómov, ktorá sa dostala k slovu, lebo obyčajne sa k  nemu rómska komunita nedostáva, alebo iba redukovane. A my takto prerozprávame našu históriu a spoločenské postavenie. Tým sa dostávame ešte k inej filozofii mojej tvorby, čo je koncept poznania nepoznaného. Ľudia majú nejaké presvedčenia o tom akí sme a vlastne nikto nepozná kontext tejto problematiky.

Ilustrácia, Robert Gábriš

Používaš aj iné techniky vo svojej tvorbe?
Občas používam fotografiu alebo video. Naposledy som použil fotografiu ako tapetu, ktorá bola hlavným konceptom mojej výstavy v Banskej Bystrici. V mojom prípade 98 percent je iba kresba.

V čom spočíval koncept výstavy v Banskej Bystrici?
Postavil som scénu, malú maketku rómskeho domu môjho otca v Stredoslovenskej galérii. Fotografiu som vytlačil na tapetu, ktorá bola veľká 3×5 metrov. Keď prídeš do priestoru sa zdá, že tento priestor je reálny. Ale keď prídeš bližšie k  tapete zistíš, že všetko je postavené z kartónu. Koncept tapety predstavuje to, že všetci si myslíme, že vieme ako
rómsky dom a život Rómov vyzerá. Keď sa pozrieme z blízka na tento dom, tak zistíme. že to je iba ilustrácia alebo klam.

Dalo by sa povedať, že tvoje umenie je konceptuálne?
Áno, je to tak. Bez konceptu nekreslím, pretože kresba bez konceptu je veľmi plochá a páčivá až dekoratívna. Mojim cieľom je kresbou vyrozprávať koncept, ktorý je pre mňa dôležitý a prvoradý.

Ako sa bežne chystáš na novú výstavu?
Zakaždým sa snažím vytvárať nový koncept. Zaoberám sa tým, kde vystavujem, čo tento priestor poskytuje a v akom prostredí sa nachádzam. Snažím sa využiť tento priestor na otázky, ktoré sú pre tento priestor dôležité.

Čo sa stane od začiatku po koniec procesu tvojho kreslenia?
Technicky som sa naučil kresliť na strednej škole a na vysokej na Slovensku, čo som hravo zvládol. Kreslím veľmi akademicky a realisticky. Zistil som, že viem nakresliť všetko. A v tomto bode som sa zastavil a nevedel som kam ďalej, mal som pocit, že kresba bola zvládnutá, ale nevypovedala nič. Keď prídu ľudia do galérie je to pasívne nazeranie na kresby a maľby. Keď som sa presťahoval do Viedne, chcel som sa stať Rakúšanom, chcel som na Slovensko zabudnúť. Ale po rokoch som sa začal zaberať tým, čo chcem kresbou povedať, čím sa chcem zaoberať, čo som ja, čo vypovedá o mne niečo autentické. A ja som sa najprv mysľou, potom aj fyzicky ,vrátil vtedy na Slovensko, lebo som pochopil, že nemôžem ignorovať to, kde som vyrastal, ako som vyrastal, lebo z toho som vznikol ja. A prišiel som na
to, že toto obdobie, keď som vyrastal, nebolo okej. A veci, ktoré sa diali okolo mňa sa diali bez toho, aby som ich mohol ovplyvniť. Vyrastal som v priestore, ktorý za mňa určil, čo budem a aký budem.

Kde to bolo?
Vyrastal som v detskom domove. Ja to nazývam biely sociálny priestor. Boli sme vychovávaní ako dobrí slovenskí občania, ktorí rozprávajú po slovensky a napríklad rómčina nám nebola vôbec poskytnutá, ako materinský jazyk. Koncept rómskej rodiny tam neexistoval. V 80-tych a 90-tych rokoch boli často brané deti z rómskych osád do detských domov. A nedostali sme tam, čo by sme dostali od svojej rodiny. Lebo spoločnosť bola presvedčená, že tvoja rodina nie je schopná vychovať ťa tak, ako slovenská dobre spoločensky postavená rodina. Mám šesť súrodencov, boli sme rozdelení do rôznych detských domovov, aby sme neboli spolu. Na to, že som Róm som prišiel až oveľa neskôr. Vyrastali sme v takej bubline a až na tej ulici, a potom v škole sa rasizmus dostal do môjho života a ovplyvňoval ho. Tieto negatívne reakcie mi ukázali, že som niekto iný. Moja identita mi bola zobratá, vyrastal som v spoločensky umelom priestore. Na druhej strane mi bola daná iná identita, identita „domováka“, dieťaťa bez rodiny.

Ilustrácia z cyklu “Cyber Love”, Robert Gábriš

Vytvoril si na základe svojich skúseností aj sériu kresieb s názvom „Alternatívna metóda výchovy v detských domovoch“. O čom je?
Cyklus vychádza z môjho prvého artificiálneho priestoru, v ktorom som sa ocitol. Opisujem metódy, ktoré používali vychovávatelia a vychovávateľky: “ak nebudeš poslušný, tak skončíš ako rodičia v rómskej osade“ alebo „ak nebudeš dobrý, tak dopadneš ako všetci ostatní Rómovia“. Zastrašovanie sa používalo v detskom domove na dennom poriadku. Mnohé deti sa v tom období dostávali do sociálnych domovov na základe správ sociálnych pracovníkov, ktoré akoby boli spísané jednou rukou. Ja som mnohé z nich zozbieral, aj o tom hovorím na tejto výstave. Tie dôvody, pre ktoré brali deti z osád boli často zástupné. A v končenom dôsledku po 18 rokoch sa väčšina už dospelých mladých Rómov aj tak vrátila k svojim biologickým rodinám, lebo nemali kam ísť, keďže systém im nevytvoril podmienky pre život. Nevnímam to ako osobnú krivdu, ale ako celospoločenský problém. Nazývam to systémový rasizmus. Systém, ktorý vznikol s cieľom postarať o rómske deti, zlyhal, nedokázal sa o ne postarať. Cyklus sa tiež zaoberá aj druhým artificiálnym priestorom, s ktorým prichádza rómska menšina do kontaktu, a to je väzenie. Priestor väzenia je vnímaný ako nápravný prostriedok výchovy Rómov, tých ktorí nie sú schopní sa sami o seba postarať. Na Slovensku sú Rómovia označovaní ako neprispôsobiví. Pravda je úplne iná.

Ilustrácia z cyklu “Cyber Love”, Robert Gábriš

Rómovia sa stretávajú s dvojitou diskrimináciou na základe etnicity a sexuálnej orientácie v rámci komunity. Čo si myslíš o diskriminácii na základe sexuálnej orientácie v rámci rómskej komunity?
Som presvedčený o tom, že to s rómstvom nemá nič spoločné. Každá rodina je iná, niekedy viac tradičnejšie založená alebo netradičnejšie. Má to spoločné s vierou, ak rodina má iný prístup k Bohu, viere, vierovyznaniu, tak reagujú úplne inak. Nedokážeme porovnať dve rodiny medzi sebou, nie to ešte celú komunitu. Myslím si, že ide skôr o negatívne spoločenské vnímanie homosexuality, ktorá nemá nič spoločné s nacionalitou ani s etnicitou. Je to spoločenský problém nejakej komunity.

Kde si minulý rok všade vystavoval?
Minulý rok som vystavoval až 9 krát. Queer tému „Cyber Love“ som vystavoval tri krát a to v Art queer space Vienna, potom v Prahe počas Gay PRIDE v Artivist Lab u Tamary Moyzes. Tretí krát v bratislavskom Tranzite počas Queer Art Stories. Ešte som mal sólo výstavu v Gandy Gallery v Bratislave.

Čo je nosnou témou queer výstavy „Cyber Love“?
Cyber Love poukazuje na digitálny a sexuálny rasizmus v gej komunite bez
akýchkoľvek ďalších následkov. Cyklus sa skladá z 12-tich kresieb, ktoré rozprávajú o sexuálnom rasizme. Kresby predstavujú ilustráciu textov z chatov a  poukazujú na jednoduchosť reči, ktorá vznikla v tejto komunite. Netreba nič formulovať, reč sa stala veľmi jednoduchou až posmešnou.

Ilustrácia z cyklu “Cyber Love”, Robert Gábriš

Tieto texty z chatov z aplikácií sú autentické?
Sú to všetko prepísané texty, ktoré sa nachádzajú pri ilustráciách. Zahŕňajú celú LGBTI komunitu.

Súčasne sa venuješ queer identite aj rómskej identite?
Zaoberám sa identitou ako takou a snažím sa ju zovšeobecniť. Mal som teraz výstavu v Košiciach, kde bola mojou témou slovenská identita. Identita ľudí, ktorí zo Slovenska odchádzajú a vracajú sa späť. Ide o koncept spomienky a spätného nazerania sa na vlastnú krajinu z vonka. Výstava sa volala Moja krajina, moja krv.

Inštalácia výstavy “Moja krajina, moja krv”,
Fotografia: Martin Adamko a Tatiana Takáčová

Z akých častí sa skladá výstava Moja krajina, moja krv?
Výstava pozostáva z dvoch priestorov. Prvý priestor sa volá telo v krajine. Ide o abstraktný obraz krajiny, ktorý visí v priestore a publikum môže chodiť okolo neho. Štruktúra mäsa znázorňuje krajinu Slovenska. Na mape krajiny sú vyznačené body, ktoré vyjadrujú moje emócie. Na stene sa nachádzajú abstraktné kresby krajiny ako sú črevá a anus. Metaforicky zobrazujú odchod z tela. Krajina v tele je druhým priestorom výstavy. Pozostáva z ilustrácií častí môjho tela ako sú kosť, oko, zub, noha a podobne. V priestore sa nachádza inštalácia veľkého venca uvitého z bielych ruží so stužkami vo farbách rómskej zástavy, ktorý je zavesený na hákoch
a reťaziach. Pod ním sa nachádza podstavec, na ktorom je položená kresba srdca a vedľa neho sú ampulky s mojou krvou. Vo všeobecnosti ide o identitu, ktorú predpisuje spoločnosť. Moja výstava je mojou veľkou metaforou.

Aké výstavy ťa najbližšie čakajú?
Vyhral som pobyt vo Florencii na dva mesiace. Na jeseň ma čaká výstava vo Viedni počas Art Faire Vienna. Ďalšia moja tvorba poputuje do Roterdamu, kde budem vystavovať s maďarsko-slovenskou kurátorkou Kris Dittel.

Robertovu prácu môžete sledovať aj na Instagrame: ig:
robko_may_be_drawing_addicted

View this post on Instagram

Opening tomorrow @sopa_gallery #mycountrymyblood in #kosice

A post shared by Robert Gabris (@robko_may_be_drawing_addicted) on

Autor článku: Jakub Kováč, Róbert Pakan

O autorovi/autorke /

robert.pakan@gmail.com