Soc

Socializmus s teplou tvárou (úryvok z pripravovanej hry)

Ako sa žilo LGBT ľuďom za socializmu? Skrývali sa, museli podstupovať neľudské terapie a nesmelo nadväzovali nové vzťahy nevediac, komu môžu dôverovať. Hlavnou postavou pripravovanej hry Andreja Kuruca je Vidiečan.

Mladý muž, študent pochádzajúci z jednoduchej vidieckej rodiny. Prerušil svoje štúdium, lebo sa rozhodol ísť vyliečiť z homosexuality do hlavného mesta. Príbeh je inšpirovaný autentickými výpoveďami pamätníkov z obdobia socializmu, keď boli gejovia za svoje city šikanovaní a vydieraní.

Hru Socializmus s teplou tvárou by ste mohli vidieť koncom roka, inscenovať ju bude Marián Amsler.

Andrej Kuruc vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 2015 pracuje v Inštitúte pre výskum práce a rodiny. Založil ľudskoprávne divadlo Nomantinels, ktoré zobrazuje na divadelných doskách príbehy teplých ľudí. Vyhral súťaž Dráma 2005 a získal prémiu v súťaži Poviedka 2010. Tiež zastrešuje vydávanie magazínu QYS. Medzi jeho divadelné hry patria Keby veci boli tým čím sú a More v miske.

Prečítajte si scénu s názvom Terapia.

Diváci sa presunú do kuchyne.

Vidiečan je v nemocnici v bielej miestnosti. Má na sebe biely pacientsky úbor. Príde sestrička a doktor.

Doktor: Súdruh Plavý, tak ste sa k nám vrátili! Vravela mi sestra, že ste jej utiekli.

Vidiečan: Pán doktor, chcem sa vyliečiť, môžeme začať čo najskôr?

Doktor: Poďme rovno na vec!

Vidiečan: Mám sa vyzliecť?

Doktor: Nie, najprv sa porozprávame. Povedzte, mali ste vo svojom živote niekoho, teraz myslím mužského pohlavia, kto sa vám páčil?

Vidiečan: Nie. Teda… Áno. Mal som suseda, volal sa Peťko. 

Doktor: Zapisujte, sestra. 

Vidiečan: Vyzeral ako dievčatko. Hrávali sme sa na vrakovisku za domom. Skoro každý deň sme sa preplazili popri múriku a prekĺzli cez drôtené vrátka okolo prázdnych chlievov…

Sestra: Bodka. Čiarka?

Vidiečan: Pohojdali sme sa na drevenej hojdačke…

Sestra: Bodka? Bodka. 

Vidiečan: Overili sme, či je v záhrade čistý vzduch, či susedka Gizela nenakúka cez plot. Vedeli sme, čoho sa najviac bojí – aby jej starý nezdrhol do krčmy. Keď sa mu to podarilo, dobehla medzi podgurážených chlapov popíjajúcich pivo, vytiahla toho svojho z ich stredu a strelila mu poza ucho. A tak Peťko napodobnil susedov hlas: „Gizka, idem na pivo!“ a zašramotil dvierkami. Do nej ako keby sto čertov udrelo a už išla po ňom. „Ja ti dám, pankhart jeden kľavý,“ mrmlala si.

Sestra: Úvodzovky.

Vidiečan: My sme sa len chichotali.

Sestra: Ha. Ha. Ha.

Vidiečan: Spustila kaskádu nadávok na nič netušiaceho muža, ktorý sa len bezbranne a zbytočne bránil. 

Sestra: Sviniar, debil, starý chren.

Doktor: Sestra, držte sa faktov. 

Vidiečan: Potom už bola cesta cez záhradu voľná. Stačilo len postrčiť železnú bránku a už nás pohltili lány žita. Stratili sme sa z dohľadu medzi poľami, až sme sa dostali na pohrebisko starých áut. Rýchlo sme odkryli provizórne dvierka pozostávajúce z kapoty kufra zhrdzaveného žiguláka a vhupli sme dnu. Pohodlne sme sa uvelebili na sedačke, z ktorej kde-tu vykúkala pružina ako popínavý pýr. Chytil som pevne páku…

Doktor: Chytil penis. 

Vidiečan: …z vačku vytiahol pomyselné kľúče… 

Doktor: Vytiahol svoj penis.

Vidiečan: A naštartoval štartér na novučičkej palubnej doske a vyrazili sme.

Doktor: Súložili. 

Vidiečan: Zatvorili sme oči a spoločne sme si predstavovali, ako sa staré auto mení na krásny Mercedes. Trúbili sme.

Doktor: Vzdychali. 

Vidiečan: Vzápätí sa všetka burina začala strácať ako topiaci sa sneh a namiesto nej nás obklopili záhony: oranžové tulipány, žltučké narcisy, červené ruže. Kvety rozihrali vône, ktoré pripomínali vonné stromčeky prekrývajúce smrad v autách.

Doktor: Vôňa semena. 

Vidiečan: Keď sme sa zabávali, občas sme na seba spadli. Peťko voňal ako malé bábätko mojej sesternice. Občas sa mu zježili chĺpky na krku a ja som mu po nich prešiel prstom. Občas ma šteklil, až mi slzy stekali poza golier a ešte nižšie až k pupku a tam ma hriali ako keď mi mama natierala boľavé miesta indulonou. Pravý československý výrobok, vravela.

Doktor: Dobre, dobre, ale trochu sa vráťme. Ten pot, išiel aj nižšie, povedzme do rozkroku?

Vidiečan: To si nepamätám. 

Doktor: A kde ste sa mazali tým krémom?

Vidiečan: Prosím?

Doktor: Dobre, dobre. Tak radšej začneme liečbu. Sestra, injekciu.

Vidiečan: Zasa? Bojím sa ihiel.

Sestrička: Bude to bolieť ako pichnutie sršňa!

Vidiečan: Môžem vás držať za ruku?

Sestrička: No dovoľte, som slušná… súdružka. Pán doktor, došli nám striekačky.

Doktor: Ako to, došli?

Sestrička: Nie sú. Volala som aj na štátne zásobovanie, ani oni ich nemajú.

Doktor: Žeby sa naši plánovači zasa pomýlili?

Sestrička: Asi.

Doktor: Našťastie v skrinke mám zopár.

Sestrička: Samozrejme, tie pre vašu ženu. Pichá si inzulín a ani jej lekár už žiadne nemá.

Doktor: Hádam jednu oželie.

Sestrička: Nástroj je pripravený, pán doktor.

Doktor: Pokojne si ľahnite.

Vidiečan: Môžem vás držať za ruku?

Doktor: Ale, prosím vás…

Sestra: Teraz vám vpichnem prvú injekciu…

Doktor: To vás donúti zrelaxovať. Aby ste boli pokojnejší. A teraz ďalšiu dávku emetínu. 

Sestra: Tíško. Netrepte sa ako ryba na háčiku!

Doktor: Teraz vám poviem príbeh a vy ho po mne budete opakovať.

Predstavte si. Ste so svojím kamarátom, s Peťkom. Obaja ste nahí. Hráte sa atraktívnu sexuálnu hru. Napríklad na vodičov kamiónu. Cítite sa dobre. Bezpečne. Je to príjemné. Naraz sa otvoria dvere. Vchádza niekto cudzí. Nepríjemný. Možno vaša suseda Gizka. Vyruší vás. Cítite sa trápne. Dopúšťate sa niečoho zlého. Niečoho nesprávneho. Gizka kľaje. To, čo robíte, nie je v poriadku. A teraz pekne opakujte so mnou.

Vidiečan: Som so svojím kamarátom. Obaja sme nahí. Hráme sa atraktívnu sexuálnu hru. Cítime sa dobre. Bezpečne. Je nám to príjemné. Naraz sa otvoria dvere. Vchádza niekto cudzí. Nepríjemný. Vyruší nás. Cítime sa trápne. Dopúšťame sa niečoho zlého. Som zlý. To, čo robíme, nie je v poriadku.

Doktor: Sestra. Píšte recept. Tri mesiace takto nacvičovať.

Sestra: Bodka.

Doktor: Každý deň. Aj sám. Najlepšie počas masturbácie. Ráno neuroleptikum tilidín, potom emetín, apomorfín, pilokarpín.

Sestra: Bodka.

Doktor: A…

Sestra: Oprava čiarka.

Doktor: Efedrín. Pre zvýšenie odporu. A ešte fotky mužov v plavkách. 

Sestra: Pán doktor, stratili sa… isto nejaký pacient…

Doktor: Dobre, dobre… pozrite do môjho šuflíka…

Sestra: Odložené pre vašu ženu?

Doktor: Píšte sestra! A uvidíme, či socialistický človek je homosexuál! Amen. Teda česť práci. To tam nepíšte…. 

Mladý: A bude to fungovať?

Sestra: Pán doktor, obed.

Doktor: Poďme, vyhladol som.

Vidiečan sa povracia.

Premiéra divadelnej inscenácie Socializmus s teplou tvárou už 13.12. o 19:00 online.
Lístky si môžete zakúpiť TU: https://bit.ly/3quPCBR
Fotografia a plagát: Ľuboš Kotlár

Historická poznámka:

V 50. rokoch Kurt Freund robil pokus na 222 „pacientoch“, z toho 91 bolo väznených za homosexuálne aktivity. Používal averzívnu terapiu, dával im kávu, čaj s emetínom, pod kožu vpichol zmes emetínu, apomorfínu, pilokarpínu a efedrínu a púšťal obrázky mužov v plavkách, obyčajne to boli športovci. Po 5 – 10 minútach nasledovalo vpichnutie adrenalínu, z čoho im bolo zle. Liečba bola neúspešná. Freund považoval homosexualitu za chorobu, ktorú lekári zatiaľ nevedia vyliečiť, a nevyliečiteľne chorým ľuďom sa nemohlo vyčítať, že pokračujú vo svojom správaní. Bol presvedčený, že jediné, čo má spoločnosť od nich požadovať, je diskrétnosť.

Text: Andrej Kuruc

Foto: Socializmus s teplou tvárou – Ľuboš Kotlár

O autorovi/autorke /

andrejkuruc@gmail.com

Queer Youth Slovakia.